utorok, 9. októbra 2012

Inkvizícia - VII. kapitola


VII. KAPITOLA

  PIATE OBDOBIE

VÝVOJ INKVIZÍCIE

INOCENT IV. A POUŽITIE TORTÚRY





Následníci pápeža Gregora IX. nie dlho nato v inkvizičnom systéme postrehli určité defekty. Skúšali všetko čo mohli aby ich odstránili, hoci ich snahy neboli vždy nasmerované tak, aby zohľadnili umiernenie jeho tvrdosť. Len stručne naznačíme ich rozličné dekréty dotýkajúce sa tribunálov, trestov a postupu inkvizície.
Pri povolaní dominikánov a františkánov na potlačenie herézy sa Gregorovi IX. ani len nesnívalo o zrušení episkopálnej inkvizície. V tejto sa neustále príležitostne pokračovalo spolu s jej rivalom, ktorého procedúru nakoniec prijalo. Naozaj žiadny inkvizičný tribunál nemohol pôsobiť v diecéze bez predchádzajúceho povolenia biskupa, s ktorým mal údajne pomáhať. Ale bolo nevyhnutné, že inkvizítori by mohli časom zasahovať do biskupskej autority a pri postupe konania ako nezávislí sudcovia vychádzať zo svojho pápežského poverenia. Toto zneužívanie často priťahovalo pozornosť pápežov, ktorí po rozpačitom úvode, konečne rozhodli a prijali v tomto bode zákon.
"Ak si to vyžadujú predchádzajúce nariadenia" (biskupská súbežnosť), píše Lea, "nemalo by sa s ňou narábať s opovrhnutím, pretože Inocent IV. by sa nebol cítil povinný v roku 1254 dať znovu do účinnosti inštrukcie, že žiadne odsúdenia na smrť alebo doživotné väzenie by nemali byť vynášané bez konzultácie s biskupmi; a v roku 1255 uložil biskupom a inkvizítorom po vzájomnej konzultácii interpretovať akékoľvek nejasnosti v zákonoch proti heréze a vynášať menšie tresty zbavenia úradu a povýšenia. Toto uznanie episkopálnej jurisdikcie bolo anulované Alexandrom IV., ktorý po určitom váhaní, v roku 1257 poskytol inkvizícii nezávislosť jej uvoľnením od nutnosti konzultácie s biskupmi dokonca aj v prípadoch zatvrdlivých a priznaných heretikov a toto zopakoval v roku 1260. Potom došlo k reakcii. V roku 1262 Urban IV. pri vypracovávaní súboru inštrukcií, formálne znovu zaviedol konzultáciu do všetkých prípadov týkajúcich sa trestu smrti alebo doživotného uväznenia; a toto bolo opakované Klementom IV. v roku 1265. Avšak buď boli tieto inštrukcie odvolané v niektorých následných vyhláseniach alebo čoskoro upadli do zabudnutia pretože v roku 1273 Gregor X., narážajúci tým na čin Alexandra IV. spočívajúci v anulácii konzultácie, pristúpil k usmerneniu, aby inkvizítori pri rozhodovaní o rozsudkoch postupovali v súlade s právnymi radami biskupov alebo ich delegátov, tak aby sa biskupská autorita v takýchto situáciách mohla podieľať na rozhodnutiach."[1]

[1] Lea, op. cit., p. 335.

Tento dekrét zostával prevažne zákonom. Ale pretože inkvizítori niekedy ako sa zdá konali tak ako by ani neexistoval, Bonifác VIII. a Klement IV. ho posilnili tým, že vyhlásili za neplatné všetky hrdelné rozsudky pri ktorých nebol prizvaný na konzultáciu biskup.[1] Samozrejme konzultácia medzi biskupom a inkvizítorom sa mohla viesť sprostredkovane cez delegátov. Práve pri naliehaní v tejto veci pápeži dokázali, že boli znepokojení s tým, aby poskytli rozsudkom inkvizície každú možnú garanciu dokonalej spravodlivosti.

[1] Sexto, lib. v, tit. ii, cap. 17, Per hoc; Clementin. lib v. tit. iii, cap. i, Multorum querela.

Ďalší spôsob akým sa pápeži snažili poskytnúť rozsudkom inkvizície spravodlivosť, bol inštitút expertov. Pretože otázky, ktoré sa objavovali pred tribunálmi vo veciach herézy boli často veľmi komplexné, "čoskoro sa zistilo, že je nutné k inkvizítorom pričleniť pri vyhlasovaní rozsudkov mužov znalých v svetskom a kanonickom práve, ktoré sa odvtedy stalo zložitým štúdiom, vyžadujúcim celoživotnú oddanosť. V súlade s tým bolo zmocnení povolávať si expertov, aby s nimi uvažovali nad dôkaznou situáciou a radili sa s nimi o vynášaných rozsudkoch."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i. p. 388.

V oficiálnych záznamoch rozsudkov inkvizície sú časté zmienky o prítomnosti týchto expertov, periti a boni viri. Ich počet, ktorý sa podľa okolností menil, bol vo všeobecnosti veľký. Pri konzultácii zvolanej inkvizítormi v januári roku 1329, v biskupskom paláci v Pamiers, ich bolo prítomných tridsaťpäť, z ktorých deväť boli právni poradcovia; a pri ďalšej v septembri roku 1329 ich tu bolo prítomných päťdesiat jeden, z ktorých dvadsať boli svetskí právnici.
"V porovnateľne skorom dátume bola prijatá prax dovoľujúca zozbierať značný počet vinníkov, ktorých osud bol určený a vyhlásený v jedinom Sermo - kázaní alebo auto-da-fé. V konečnom tvare ktorý predpokladal zhromaždenie právnikov ich nájdeme predvolaných stretávať sa v piatky, pričom Sermo sa vždy konalo Nedele. Keď bol počet zločincov veľký, pri špeciálnych prípadoch tu nebolo mnoho času na zváženie. Asesori bývali vždy juristami a  príslušníkmi žobravých rádov, vyberaní inkvizítorom v takých počtoch, ktoré považoval za dostatočné. Niekoľkokrát prisahali na evanjeliá že dodržia tajomstvo a poskytnú dobrú a múdru právnickú radu, každý jeden podľa svojho svedomia a podľa poznania ktoré im ráčil udeliť Boh. Inkvizítor potom prečítal svoj zhrnutie každého prípadu, niekedy bez odhalenia mena obvinených a oni hlasovali o rozsudku, "Pokánie podľa uváženia inkvizítora"—"nech je osoba uväznená alebo odovzdaná svetskému ramenu"—zatiaľčo Evanjeliá ležali na stole aby tak náš rozsudok mohol prísť až pred tvár Boha a naše oči mohli uvidieť spravodlivosť."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 389.

Tu teda máme začiatky našej modernej poroty. Bývalo pravidlom, že inkvizítori naslúchali radám svojich právnych poradcov, uchránili tak obvinených vtedy, keď oni sami uprednostňovali menej krutý rozsudok. Práca týchto expertov bola značná a často trvala niekoľko dní. "Stručné zhrnutie každého prípadu bolo zasielané im. Eymeric trval na tom, nech sa celý prípad zasiela im; a toto bola bezpochyby bežná prax. Ale Pegna, na druhú stranu, si myslel, že bolo lepšie odoprieť právnym poradcom mená svedkov ako aj väzňov. Vyhlásil, že toto bola bežná prax inkvizície, prinajmenšom v tom, čo sa týka mien. Toto bola taktiež prax inkvizítorov v južnom Francúzsku, ako nás o tom oboznamuje Bernard Gui. Väčšina právnych poradcov dostávala stručné zhrnutie prípadu, mená boli zamlčané. Iba veľmi málo z nich bolo považovaných za tak významných, aby mohli čítať celý text všetkých výsluchov."[1]

[1] Tanon, op. cit., p. 421.

Môžeme ľahko vidieť, ako periti alebo boni viri, ktorí boli prizývaní aby rozhodli o vine či nevine obžalovaných podľa dôkazov spomenutých vo výťahu zo súdneho spisu, bez akejkoľvek znalosti o menách alebo motívoch uväznených, mohli ľahko spraviť chyby. Skutočne nemali dostatok údajov, ktoré by im umožnili rozhodnúť konkrétny prípad. Pretože na súdnych tribunáloch sa súdia zločinci a nie zločiny, rovnako ako lekári liečia chorých ľudí a nie choroby obsiahnuté v pacientovej anamnéze. Vieme, že rovnaká choroba volá po odlišnom liečebnom postupe pri odlišných jednotlivcoch; podobným spôsobom musí byť zločin posudzovaný spolu s náležitým poukazom na mentalitu toho, ktorý ho mal spáchať. Inkvizícia, ako sa zdá toto nechápala.[1]

[1] Ešte aj v dnešnej dobe je porota viazaná rozhodnúť o záležitostiach prípadu jej zaslaných bez ohľadu na dôsledky jej verdiktu. The predseda poroty jej členom vopred pripomína že "by sa dopustili falošnej prísahy ak, pri poskytnutí svojho rozhodnutia, sú predpojatí úvahou o treste, ktorý podľa ich verdiktu bude mať dopad na  obžalovaného."
Zhromaždenie expertov preto inštitucionálne zakotvené pápežmi neobdržalo také dobré výsledky ako sa očákavalo. Ale musíme prinajlepšom po spravodlivosti pripustiť, že pápeži robili čo mohli, aby uchránili inkvizičné tribunály od arbitrárnych činov jednotlivých sudcov vyžadovaním od inkvizítorov aby sa radili aj s boni viri ako aj s biskupmi.
Nad rôznymi trestami udeľovanými inkvizíciou taktiež pápeži vykonávali dohľad, ktorý bol vždy spravodlivý a miestami veľmi láskavý.
Najväčšími trestami, ktoré mohla inkvizícia vynášať bolo uväznenie na doživotie a odovzdanie väzňa svetskému ramenu. Nielen v zohľadnení prvého z týchto trestov vidíme zhovievavosť pápežov a koncilov. Ktokoľvek kto len uváži hrubé spôsoby tohto obdobia musí pripustiť, že Cirkev urobila veľký diel aby zmiernila prehnanú krutosť stredovekých väzníc.
Koncil v Toulouse v roku 1229 nariadil, že kajúci  heretici "musia byť uväznení takým spôsobom aby nemohli škodiť iným." Taktiež vyhlásil, že biskup bol povinný poskytnúť väzňom stravu a ošatenie, ktoré sa hradilo z ich skonfiškovaného majetku. Takéto opatrenia znamenali vážne želanie ochrániť zdravie a do istého stupňa slobodu väzňov. V skutočnosti dokumenty, ktoré máme dokazujú, že odsúdení si niekedy z veľkej časti užívali slobodu a bolo im dovolené prijímať od svojich priateľov doplnkové zásoby jedla, dokonca aj  keď bola väzenská strava dostatočná.
Ale na mnohých miestach bolo s väzňami, aj pred ich procesom, zaobchádzané s veľkou krutosťou. "Pápežské nariadenia boli také, že  tieto (väznice) by mali pozostávať z malých, temných ciel pre samostatné uväznenie, starať sa iba o to, že enormis rigor z uväznenia by nemal ohroziť život."[1] Ale táto posledná podmienka sa nie vždy dodržovala. Až príliš často boli väzni odsúdení na pobyt v úzkych tesných celách plných špiny a chorôb a úplne nevhodných pre ľudské prebývanie. Pápeži, dozvediac sa o tomto smutnom stave vecí, sa ho snažili napraviť. Klement V. sa obzvlášť horlivo zasadzoval vo svojich pokusoch o väzenskú reformu.[2] To, že uspel v tom, prinajlepšom načas, že sa mnohým týmto nešťastníkom polepšilo, o ktorých sa sám zaujímal, sa nedá poprieť.[3]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 491.
[2] Nariadil, aby väznice boli udržiavané v dobrých podmienkach, nech na ne dohliadajú obaja - biskup ako aj inkvizítor, každý z nich nech ustanoví väzenského dozorcu, ktorý by mal mať k dispozícii kľúče od väznice, že všetky zásoby potravín poslané väzňom by sa mali dôveryhodne odovzdávať im, etc. Cf. Dekrét Multorum querela v Eymeric, Directorium, p. 112.
[3] Jeho legáti Pierre de la Chapelle a Béranger fr. Frédol navštívili v apríli roku 1306 väznice v Carcassonne a Albi, vymenili dozorcov, odstránili železné okovy väzňom a ďalším umožnili opustiť podzemné cely v ktorých boli uväznení. Douais, Documents, vol. ii, p. 304 seq. Cf. Compayré, Études historiques sur l'Albigeois, pp. 240-245.
Ak tieto reformy, ktoré nariadil neboli všetky vykonané, príčina prečo sa tak nestalo sa musí dať na vrub tých, ktorí boli ustanovení, aby ich vynútili. Dejiny ho naozaj zbavujú všetkej zodpovednosti.
Podiel aký mali pápeži, koncily a inkvizítori na vynášaní trestu smrti sa nejaví v tak priaznivom svetle. Zatiaľčo sa priamo nepodieľali na rozsudkoch smrti, stále však boli veľmi horliví po popravách heretikov, ktorých odovzdali svetskému ramenu. Toto je dobre overené dokumentmi ako aj faktami.
Lucius III. na koncile vo Verone v roku 1184 nariadil v prítomnosti svojich biskupov vládcom prísahu, aby vykonávali plne a svedomite cirkevné a svetské zákony proti heréze. Ak odmietli alebo túto činnosť zanedbávali, oni samotní boli podliehali tj. boli vystavení exkomunikácii a ich rebelujúce mestá interdiktu.[1]
[1] Dekrét Ad abolendam, v Dekretáloch, cap. ix, De Hæreticis, lib. v, tit. vii. Cf. Sexto, lib. v, tit. ii, c. 2. Ut Officium; Koncil v Arles, 1254, can. iii; Koncil v Béziers, 1246, can. ix.
Inocent IV. v roku 1252 dokonca ustanovil ešte oveľa prísnejší zákon, naliehavo trvajúc na vynášaní trestu smrti nad heretikmi. "Keď," hovorí, "heretici odsúdení biskupom, jeho vikárom alebo inkvizítorom budú odovzdaní svetskému ramenu, podestà alebo vládca mesta si ich ihneď musí prevziať a do piatich dní konať v súlade so zákonmi namiereným proti nim."[1]

[1] Eymeric, Directorium, Appendix. p. 8.

Tento zákon alebo skôr bula Ad Extirpanda, ktorá ho obsahuje, bola vpísaná navždy do všetkých miestnych kníh mestských štatútov. Akýkoľvek pokus to zmeniť bol zločinom, ktorý odsudzoval previnilca na večnú hanbu a pokutu vynútenú zákazom - kliatbou. Naviac sa od každého podestà na začiatku a konci jeho pôsobenia vo funkcii vyžadovalo, aby túto bulu prečítal na všetkých miestach, ktoré mu vyznačili biskup a inkvizítori a vymazal zo štatútnych kníh všetky zákony, ktoré jej protirečili.
V tom istom čase vydal Inocent IV. inštrukcie inkvizítorom horného Talianska, vyžadujúce od nich aby túto bulu a edikty Fridricha II. vložili do štatútov rozličných miest.[1] A aby sa zabránilo tomu aby došlo k chybám kvôli ktorým si prial aby ríšske edikty vstúpili do platnosti, zopakoval tieto inštrukcie v roku 1254 a vložil do jednej zo svojich búl kruté zákony Fridricha II., viď. edikt z Ravenny, Commissis nobis, ktorý nariaďoval smrť pre zatvrdlivých heretikov; a sicílsky zákon, Inconsutilem tunicam, ktorý otvorene ustanovoval, nech sú takíto heretici poslaní na hranicu.

[1] Cf. buly Cum adversus, Tunc potissime, Ex Commissis nobis, atď. v Eymeric, ibid., pp. 9-12.

Tieto dekréty zostávali zákonom tak dlho ako dlho trvala inkvizícia. Bula Ad Extirpanda samozrejme bola z času na čas mierne pozmenená. "V roku 1265 Klement IV. cez ňu prešiel znova, starostlivo vypracujúc niektoré zmeny, hlavne pridaním slova 'Inkvizítori' v pasážach, kde Inocent len označil  biskupov a mníchov takto ukazujúc, že inkvizícia  sa počas určitého časového úseku sama stala rešpektovanou ustanovizňou v súdnom stíhaní herézy a v ďalšom roku zopakoval Inocentovo dôrazné nariadenie inkvizítorom vynucovať vkladanie svojej legislatívy a jeho predchodcov do štatútnych kníh všade pomocou neobmedzeného použitia exkomunikácie a interdiktu."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 339.

O niečo neskôr Mikuláš IV., ktorý počas svojho krátkeho pontifikátu (1288-1292) vo veľkej miere  pri svojej práci všemožne podporoval inkvizíciu, znovu dal do platnosti buly Inocenta IV. a Klementa IV. a nariadil vyhnútenie zákonov Fridricha II., aby náhodou nemohli upadnúť do zabudnutia.[1]

[1] Registre, publikované Langlois, no. 4253.

Preto je bez akýchkoľvek pochýb dokázané, že Cirkev, v osobe pápežov, využila všetky možné prostriedky  ktoré mala k dispozícii, najmä exkomunikáciu, aby prinútila  štát konať a vynášať tresty smrti nad heretikmi. Táto exkomunikácia naviac bola ešte viac obávaná pretože podľa kánonov, dotyčný exkomunikovaný, pokým nebol pozbavený cenzúry, bol považovaný v dobe jedného roka sám za heretika a tým pádom sám podliehal trestu smrti.[1] Vtedajšie kniežatá preto nemali žiadnu inú možnosť ako uniknúť tomuto trestu, okrem poslušného vykonávania rozsudku Cirkvi.
[1] Alexander IV. vyhlásil tento trest proti vspurným. Sexto, De Hæreticis, cap. vii. Bonifác VIII. ho rozšíril na tie kniežatá a magistráty, ktoré nevynucovali plnenie rozsudkov inkvizície. Sexto, De Hæreticis, cap. xviii v Eymeric, 2a pars, p. 110.

. . . . . . . .

Cirkev je taktiež zodpovedná za uvedenie mučenia do súdnych postupov inkvizície. Táto krutá praktika bola prvýkrát uvedená Inocentom IV. v roku 1252.
Tortúra zanechala príliš hrozivý dojem na mysle raných kresťanov, aby si dovolili využívať pri svojich vlastných tribunáloch. Barbari, ktorí založili spoločenstvá v Európe s výnimkou Vizigótov, nevedeli nič o tejto brutálnej metóde vynucovania výpovedí. Jedinou vecou tohto druhu, ktorú dovoľovali bolo vyšľahanie, ktoré podľa sv. Augustína, bolo skôr podobné trestaniu detí ich rodičmi. Gracián, ktorý ho odporúča vo svojom Decretum,[1] stanovuje ako "prijateľné pravidlo kanonického práva, že žiadna výpoveď by nemala byť vynútená tortúrou."[2] Okrem toho pápež Mikuláš I. vo svojich inštrukciách Bulharom mal formálne odsúdiť mučenie zajatcov.[3] Poskytol radu, aby bolo pre usvedčenie potrebné svedectvo troch osôb; ak by tieto svedectvá nebolo možné získať, mala by sa za dostatočnú považovať väzňova prísaha na evanjeliá.

[1] Causa v, quæst. v, Illi qui, cap. iv.
[2] Causa xv, quæst, vi, cap. i.
[3] Responsa ad Consulta Bulgarorum, cap. lxxxvi, Labbe, Concilia, vol. viii, col. 544.

Cirkevné tribunály z Nemecka prevzali ďalšiu metódu dokazovania zločinu, viď. tzv. ordály alebo Božie súdy.
Bol ním súboj, ordál kríža, ordál vriacou vodou, ordál ohňom a ordál studenou vodou. Boli vo veľkej obľube takmer vo všetkých latinských krajinách najmä v Nemecku a vo Francúzsku. Ale približne v dvanástom storočí zaslúžene upadli do veľkej nemilosti, až napokon pápeži, obzvlášť Inocent III., Honorius III. a Gregor IX. ich legislatívne postavili mimo zákon.[1]

[1] Decretals, lib. v, tit. xxxv, cap. i-iii. Cf. Vacandard, L'Église et les Ordalies v Études de critique et d'histoire, 3d ed., Paris, 1906, pp. 191-215.

V tom samom momente čo pápeži odsúdili ordály, renesancia rímskeho práva po celom západnom svete zaviedla zvyky antiky. Bolo to vtedy "keď juristi začínali cítiť potrebu mučenia a sami si navykli na myšlienku o jej zavedení". "K najrannejším prípadom, s ktorými som sa stretol", píše Lea, "došlo vo Veronskom kódexe v roku 1228 a Sicílske konštitúcie Fridricha II. v roku 1231 a v obidvoch z týchto narážok na ňu, ako šetrne a váhavo bola využívaná. Dokonca Fridrich, vo svojich nemilosrdných ediktoch, z rokov 1220 až 1239, nerobí na ňu žiadne narážky, ale v súlade s dekrétom z Verony pápeža Lucia III. predpisuje  uznanú formu kanonického očistenia sa pre proces so všetkými podozrivými heretikmi."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 421.

Použitie tortúry ako na to poukázal Tanon pravdepodobne nikdy nebolo úplne prerušené. Niektoré cirkevné tribunály prinajmenšom v Paríži ju používali v mimoriadne závažných prípadoch na sklonku dvanásteho a na začiatku trinásteho storočia.[1] Ale toto bolo výnimkou: v Taliansku zjavne nikdy nebola používaná.

[1] Tanon, op. cit., pp. 362-373.

Gregor IX. všetky narážky na mučenie spomenuté v Veronskom kódexe a v konštitúciách Fridricha II. ignoroval. Ale Inocent IV. cítiac bezpochyby že to bola rýchla a účinná metóda na odhaľovanie zločincov, schválil jej použitie pre tribunály inkvizície. Vo svojej bule Ad Extirpanda píše: "Podestà alebo vládcovi (mesta) sa tu nariaďuje prinútiť všetkých heretikov vypovedať a obviniť svojich spoločníkov pomocou mučenia, ktoré ich neohrozí na živote a nezraní údy, rovnako ako sú zlodeji a lupiči nútení prezradiť svojich komplicov a priznať svoje zločiny; pretože títo heretici sú praví zlodeji, vrahovia duší a lupiči sviatostí Božích."[1] Pápež sa tu snaží hájiť použitie tortúry pomocou stotožnenia heretikov so zlodejmi a vrahmi. Iba jednoduché porovnanie je jeho jediný argument.

[1] Bula Ad Extirpanda, v Eymeric, Directorium, Appendix, p. 8.

Tento zákon Inocenta IV. bol znovu obnovený a potvrdený dňa 30. novembra 1259 Alexandrom IV.[1] a znovu  3. novembra roku 1265 Klementom IV.[2] Reštrikcia Inocenta III. na použitie tortúry "ktorá by nemala ohroziť život alebo trvalo poškodiť údy" (Cogere citra membri diminutionem et mortis periculum) bola z veľkej časti ponechaná na zváženie inkvizítorov. Okrem bičovania, boli na tých, ktorí sa odmietali priznať k zločinu z ktorého boli obvinení boli na nich vynášané ďalšie tresty ako predbežné uväznenie, škripec, tzv. strappado a pálenie žeravými uhlíkmi.

[1] Potthast, Regesta, no. 17714.
[2] Ibid., no. 19433.

Keď po prvom výsluchu väzeň odmietol to, čo inkvizítori považovali za veľmi pravdepodobné alebo isté, bol hodený do väzenia. Tzv. durus carcer et arcta vita bol považovaný za vynikajúcu metódu ako si vynútiť výpovede.
"Bolo poukázané na to", hovorí Lea, "že súdne obmedzenie stravy nielenže znižuje telesnú hmotnosť, ale oslabuje vôľu a vytvára z väzňa menej schopného odolávať alternatívnym hrozbám smrti a prísľubom udelenia milosti. Hladovka v skutočnosti bola pokladaná za jednu z pravidelných a najúčinnejších metód ako si podmaniť neochotných svedkov a obžalovaných".[1] Toto bola zvyčajná metóda využívaná v Languedocu. "Je to jediná metóda", ako píše Mgr. Douais,[2] "vhodná na vynútenie výpovedí zmienených buď v záznamoch notára inkvizície v Carcassonne[3] alebo v rozsudkoch Bernarda Guiho. Bola to tiež prax inkvizítorov v Porýní".

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 421.
[2] Douais, Documents, vol. i, p. ccxl.
[3] Douais, Documents, vol. ii, p. 115 a seq.

Jednako použitie tortúry najmä škripca a strappado nebolo v južnej Európe neznáme dokonca pred uvedením do platnosti Inocentovej buly Ad Extirpanda.
Škripec bola trojuholníková konštrukcia na ktorú bol väzeň naťahovaný a uviazaný takým spôsobom aby sa nemohol pohybovať. K jeho ramenám a nohám boli pripevnené povrazy a následne spojené s rumpálom, ktorý keď sa otáčal vykĺbil kĺby na zápästiach a členkoch.
The strappado alebo vertikálny škripec však nebol menej bolestivý. Väzeň so svojimi rukami uviazanými za chrbát bol vyzdvihnutý lanom pripojeným ku kladke a rumpálu na vrchu šibenice alebo ku stropu mučiarne; následne bol náhle pomocou trhnutia spustený dole až do výšky niekoľkých palcov od zeme. Toto sa  zvyčajne niekoľkokrát zopakovalo. Krutí mučitelia niekedy k päte obete priviazali závažia, aby tak zvýšili šok z pádu.
Trest opaľovaním "hoci to bolo veľmi nebezpečné potrestanie" ako nás informuje inkvizítor, sa používal len príležitostne. Napr. čítame o mestskom úradníkovi v Poitiers, ktorý podľa Toulouskeho zvyku mučil kúzelníčku tak, že na jej päty prikladal žeravé uhlíky (juxta carbones accensos). Tento trest je popísaný Marsollierom v jeho Histoire de l'Inquisition. Najprv bol založený dobrý oheň; následne bola obeť natiahnutá na zem, jeho päta spútaná a otočená oproti plameňu. Potom sa na ne natreli tuk, masť alebo nejake ďalšie horľavé látky, tak aby boli strašne rozpálené. Z času na čas bola medzi pätu obete a ohrievadlo umiestnená stena,  aby mal inkvizítor príležitosť pokračovať vo jeho výsluchu.
Takéto metódy mučenia obvinených boli tak odporné, že na začiatku bol mučiteľom vždy svetský úradník, ako sa o tom môžeme dočítať v bule Inocenta IV.. Kánony Cirkvi naviac zakazovali všetkým cirkevným predstaviteľom aby sa podieľali  na týchto mučeniach, takže inkvizítor ktorý z akéhokoľvek dôvodu doprevádzal obeť do mučiarne bol preto považovaný za previnilého sa voči zákonu a nemohol znovu vykonávať svoj úrad, dokiaľ neobdržal potrebný dišpenz. Tribunály si sťažovali na tento ťažkopádny spôsob vykonávania právomoci a vyhlásili, že im to bráni pri náležitom výsluchu obvineného. Bola vyvinutá všetká snaha na to, aby bol odstránený zákaz namierený voči klerikom prítomným v mučiarni. Ich námietke bolo napokon vyhovené nepriamo. Dňa 27. apríla 1260 Alexander IV. povolil inkvizítorom a ich pomocníkom vzájomne si udeľovať potrebné dišpenzy za priestupky, ku ktorým mohlo dôjsť.[1] Toto povolenie bolo po druhýkrát udelené Urbanom IV. 4. augusta 1262;[2] bolo to prakticky povolenie asistovať pri výsluchoch pri ktorých bola používaná tortúra. Od tohto času nemali inkvizítori žiadne škrupule objaviť sa osobne v mučiarni. Inkvizičné príručky zaznamenávajú túto praktiku a schvaľujú ju.[3]

[1] Douais, Documents, vol. i, p. xxv, n. 3.
[2] Regesta, no. 18390.
[3] Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 481.

Tortúra sa nemala používať dovtedy, kým sudca nedospel k presvedčeniu, že mierne prostriedky nemajú žiadny účinok.[1] Dokonca i v mučiarni, kým bol väzeň zbavovaný svojho oblečenia a bol priväzovaný, inkvizítor neustále naňho naliehal aby priznal svoju vinu. Ak odmietol, začalo sa s miernym mučením tzv. vexatio. Ak sa tieto ukázali ako neúčinné, postupne sa so zvyšujúcou krutosťou aplikovali ďalšie; na samom začiatku boli obeti ukázané všetky rozličné mučiarenské nástroje za tým účelom, aby len pohľad na ne mohol dotyčného vystrašiť k povoľnosti.[2]

[1] Predtým, než mohol byť väzeň mučený, bolo voči nemu potrebné mať závažné podozrenie.
[2] Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 481, col. 1.

Inkvizítori si celkom dobre uvedomovali, že takéto vynútené priznania sú bezcenné, preto potrebovali, aby po tom čo opustil mučiareň, ich väzeň potvrdil. Tortúra nemala presiahnuť polhodinu. "Zvyčajne", píše Lea, "ako sa zdá bola procedúra taká, že mučenie pokračovalo až kým obžalovaný nenaznačil ochotu priznať sa, keď bol odviazaný a prenesený do inej miestnosti, kde bolo vykonané jeho priznanie. Ak samozrejme priznanie bolo vynútené počas tortúry, bolo následne väzňovi prečítané a bola mu položená otázka, či to bola pravda…. V každom prípade bol starostlivo vyhotovený záznam o tom, že výpoveď bola slobodná a spontánna, bez nátlaku použitím sily alebo strachu."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i. p. 427.

"Zrejme stojí za povšimnutie fakt že pri fragmentárnych dokumentoch zo inkvizičných súdnych vyšetrovaní ktoré sa nám zachovali sú odkazy na tortúru jednoducho čo do počtu malé…. Pri šesťstotridsiatichšiestich rozsudkoch objavujúcich sa v registri v Toulouse z rokov 1309 až 1323, jedinou narážkou na tortúru je v opise prípadu z Calvarie, ale tu sú početné prípady v ktorých informácia pochádza od usvedčených obvinených, ktorí nemali nádej na únik, ktoré sa len veľmi ťažko dali zadovážiť nejakým iným spôsobom. Bernard Gui, ktorý počas tohto obdobia viedol inkvizíciu v Toulouse sa mal príliš  dôrazne vyjadriť svoj zmysel pre užitočnosť tortúry aj pri obžalovaných ako aj  pri svedkoch čo je pre nás dôvod, pochybovať o jeho ochote pri jej používaní."[1]

[1] Lea, op. cit., p. 424.

Okrem toho, vyšetrovanie ktoré Klement V. nariadil pri neprávostiach inkvizície v Carcassonne, jasne dokazuje, že obžalovaní boli často podrobovaní mučeniu.[1] Teda to, že len veľmi zriedkavo nachádzame odkazy na tortúru v záznamoch inkvizície nás nesmie prekvapiť. Pretože na začiatku bola tortúra vykonávaná svetskými popravčími mimo inkvizičný tribunál; a aj neskôr, keď bolo inkvizítorom dovolené  podieľať sa na nej, bola považovaná iba za prostriedok, akým väzeň hneď nato deklaruje svoju ochotu priznať. Priznanie vykonané pod mučením nemalo podľa práva žiadnu silu; iba druhé priznanie bolo považované za platné. To je aj príčinou prečo ono samotné bolo spravidla zaznamenávané.

[1] Pápež Klement V. na to, aby mohol byť heretik mučený vel tormentis exponere illis, vyžadoval súhlas inkvizítora a biskupa. Dekretál Multorum querela, v Eymeric, Directorium, 2a pars, p. 112.

Ale ak útrapy obetí inkvizície neboli považované za hodné zmienky v záznamoch, neboli vonkoncom menej reálne a kruté. Nerozvážni alebo bezcitní sudcovia boli vinní zo závažných zneužití pri použití tortúry. Rím, ktorý ju mal povoliť, prinajmenšom, nie ako s ľútosťou konštatujeme jej úplným zákazom, ale najviac iba ak zrefomovať zneužitia, ktoré upútali jeho pozornosť. Jedna reforma Klementa V. nariaďovala inkvizícii nikdy nepoužívať tortúru bez súhlasu biskupa, ak bol zastihnuteľný od ôsmich dní.[1]

[1] Dekretál, Multorum querela.

"Bernard Gui proti tomuto rozhodne protestoval, pretože to vážne ochromovalo účinnosť inkvizície a navrhoval nahradiť ju bezvýznamnou frázou, že tortúra by mala byť používaná len so zrelým a starostlivým uvážením, ale na tento jeho návrh sa nedbalo a Klementínske predpisy zostali v Cirkvi zákonom."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 424; Bernard Gui, Practica, ed. Douais, 4a pars, p. 188.

Kódex inkvizície bol teraz prakticky kompletný, pretože neskorší pápeži nevykonali žiadne podstatné zmeny. Predložené údaje dokazujú, že Cirkev zabudla na svoje rané tradície tolerancie a od rímskej jurisprudencie si vypožičala zákony a praktiky znovu obnovené legistami, ktoré pripomínajú niečo z krutosti starovekého pohanstva. Ale ako náhle bol tento trestný zákonník prijatý, snažila sa zmierňovať krutosť s ktorou bol vynucovaný. Ak nie je tento záujem viditeľný vždy—a ten nie je v jej odsúdení zatvrdlivých heretikov—musíme jej prinajlepšom udeliť uznanie za zotrvanie na stanovisku, že mučenie "by nemalo ohroziť život alebo trvale poškodiť údy:" Cogere citra membri diminutionem et mortis periculum.
Budeme sa teda pýtať na to, ako teológovia a kanonisti túto legislatívu interpretovali a ako ju vynucovali inkvizičné tribunály.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára