Dalo by sa povedať, že Rimania nerozvíjali vedu rovnakým spôsobom ako ich grécki predchodcovia do veľkej miery preto, že mali dojem, že v minulosti už došlo k uskutočneniu zásadných filozoficko-vedeckých objavov. Rímska intelektuálna kultúra bola podobne ako väčšina kultúry Stredozemia, v podstate dedičom gréckej intelektuálnej tradície. Od tej doby ako Rím začal dominovať v oblasti Stredozemného mora, sa rímski intelektuáli považovali vo všeobecnosti za "učených", pretože získavali vedomosti a v mnohom nadväzovali na predchádzajúci helénsky svet. Učili sa po grécky a študovali grécke texty v pôvodnom jazyku. Toto zahŕňalo filozofické práce, vrátane metafyziky, matematiky a logiky rovnako ako "prírodnej filozofie", ktorá predstavovala protovedeckú analýzu fyzikálneho sveta a zahŕňala v sebe fyziku, optiku a v rámci nej sa objavili aj prvé krôčiky v biológii. Geometria a čo je pre nás zvláštne aj astronómia boli viac odvetviami matematiky.
Toto štúdium gréckej protovedy v Grécku bolo vysoko technickou záležitosťou a špecializovanou formou štúdia a nebolo detailnejšie rozvíjané. Ale tí, ktorí sa snažili o jej rozvíjanie, začali s zostavovaním výberu myšlienok gréckej prírodnej filozofie pre tých, ktorý sa o ňu zaujímali len príležitostne, prekladaním podstatných častí gréckych textov do latinčiny a ich zozbieraním pre širší okruh čitateľov. Tieto zbierky a encyklopédie sa kopírovali a čítali v širšom rozsahu než originálne grécke texty a niektorí sa učili z týchto prác pretože ťažšie na pochopenie a technickejšie originály v žiadnej slušnej rímskej vyučbe neboli považované za podstatné.
Niektorí učenci v rímskom období rozvíjali a rozširovali práce svojich gréckych predchodcov, hlavne vo forme komentárov, ale taktiež originálnych prác. Zatiaľčo Ptolemaiove astronomické a geografické práce a Galénove spisy z medicíny a biológie v prevažnej miere čerpali z skorších gréckych úspechov, taktiež podstatne prispeli dodatkami vo svojich odboroch.
Niektorí populárni spisovatelia, ktorí chápu moderný pojem "vedy" sa snažili poukazovať na rímsku architektúru, inžinierstvo a vojenskú technológiu ako na príklady rímskej "vedy", ale tieto veci boli v tom čase vo všeobecnosti vo vzťahu k "učenosti" považované za okrajové. Rímsky inžinier alebo architekt síce mal nejaké vedomosti o matematike a geometrii, ale skutoční učenci v prevažnej miere tieto činnosti považovali za príliš "nízke". Prepojenie medzi vedeckou teóriou a praktickým využitím v technológii je viac-menej skôr nedávnym vývojom a v skorších storočiach sa k nemu dospievalo pomerne náhodne.
Napokon povstania a ekonomický a politický úpadok v neskorom rímskom impériu malo na históriu vedy a vo všeobecnosti poznania značný dopad. Takmer kolaps Rímskej ríše počas tzv. "vojenskej anarchie" v treťom storočí viedlo k masívnemu úpadku vo výučbe, najmä v jej západnej polovici. Stávalo sa čoraz zriedkavejším a to aj u tých najbohatších Rimanov, že sa budú učiť grécky jazyk. To znamenalo, že mnoho spisov gréckej protovedy a filozofie sa stávalo čoraz vzácnejšími, pretože čoraz menej a menej grécky rozumejúcich čitateľov znamenalo, že sa tým zachová aj menej gréckych spisov. Rímske vedecké znalosti sa obmedzovali na latinské zbierky a encyklopédie z prvého a druhého storočia.
Keď v 5. storočí padla Západorímska ríša, intelektuálny život dosiahol svoje dno. Zámerná prekladateľská kampaň kľúčových prác do latinčiny Boethiom a Cassiodorom v šiestom storočí umožnila to, že logika a časť protovedy prežila až do raného stredoveku, ale väčšina gréckych prác, ktorých počet počas storočí ubúdalo sa v chaotických storočiach, ktoré nasledovali stratilo.
Našťastie to nebol prípad Východorímskej ríše, ktorej učenci zachovali väčšinu prác stratených na západe. Neskorší arabskí učenci prevzali kópie týchto prác, grécke originály zachované byzantskými mníchmi al. sýrske preklady vyhotovené nestoriánskymi kresťanskými učencami a preložili ich do arabčiny. Tieto si napokon našli cestu naspäť do Európy cez moslimské Španielsko a podnietili tak masívne znovuoživenie záujmu o grécku učenosť, filozofiu a protovedu na nových univerzitách v neskoro stredovekej Európe. Zvláštnym spôsobom strata takého množstva učenosti v neskororímskom období viedlo k jej obrovskému znovuoživeniu vo vrcholnom stredoveku čo vydláždilo cestu k neskorším revolúciám, ktoré viedli až k modernej vede.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára