pondelok 7. novembra 2011

Tanec s anjelmi alebo koľko anjelov môže tancovať na špičke ihly?

Jednou z najčastejšie uvádzaných klebiet vznášaných voči stredovekým filozofom je obvinenie, že márnili drahocenný čas a svoje intelektuálne schopnosti nad touto smiešnou otázkou. Ale podobne ako iné veci, o ktorých si hocikto myslí, že pozná o stredoveku, je to mýtus. Skutočne nikto, podľa profesora Roberta Bartletta z Univerzity St. Andrews si túto otázku v stredoveku nikdy nekládol. Naproti tomu, bola vymyslená v 17. storočí istým pánom Henrym Moreom v Cambridge ako jedna, ako ich on nazval "z tých nezodpovedateľných a smiešnych zábaviek" scholastických teológov. Snažil sa tvrdiť, že v skutočnosti otázka znela, koľko anjelov “obutých a s ostruhami môže súčasne tancovať na špičke ihly?” Od 18. storočia anjeli odhodili obuv a začali hopkať sem a tam. Dramatik Henry Addison nechal svoju divadelnú postavu vykríknuť “Počul som človeka, ktorý bol veľkolepým vedcom, ako hovorí, že [anjel] tancuje námornícky tanec na špičke ihly.
Klasická formuláciá otázky sa objavila až v 19. storočí v piatom vydaní knihy Isaaca Disraeliho "Kuriozity literatúry - Curiosities of Literature", otca premiera Benjamina. Pýtal sa v ňom: “koľko anjelov dokáže tancovať na špičke celkom slušnej ihly bez toho aby sa vzájomne strkali?

Ako pri všetkých dobrých mýtoch aj tu v obvinení, že stredovekí teológovia márnili svoj čas na takýchto trivialitách sa nachádza zrnko pravdy (slovo triviálny samo osebe pochádza z latinského trivium, ktoré označuje prvé tri predmety v sylaboch stredovekej univerzity: gramatika, logika a rétorika). Napokon, keďže verili v existenciu anjelov, zamýšľali sa nad nimi ako nad nemateriálnymi duchovnými bytosťami. Toto viedlo Tomáša Akvinského pýtať sa či "sa anjeli môžu nachádzať na tom istom mieste?" V kontexte súčasnosti v dobe kvantového tunelovania a nelokálnych interakcií táto otázka nastoľuje mnoho významných filozofických problémov, ktoré sú dnes relevantnejšie než aké boli v stredoveku.
Ďalšou stránkou stredovekého intelektuálneho života, ktorá viedla k väčšiemu nepochopeniu je tradícia quodlibeta. Voľný preklad tohto latinského termínu môže byť "všetko čo si praješ". Bola to špeciálna príležitosť na stredovekej univerzite, keď študenti mohli klásť najzapeklitejšie otázky, ktoré si mohli vysnívať, svojim profesorom. Profesor mal šancu ukázať intelektuálnu obratnosť, rovnako ako schopnosť pohotovo a presne reagovať, ponúknutím odpovede ktorá uspokojí všetky striktné pravidlá logiky. Výsledkom bol zmätená forma intelektuálnej zábavy.
Mnoho príkladov týchto otázok sa zachovalo až dodnes, vrátane ‘Mohol by sa niekto narodený s dvomi hlavami pokrstiť ako jedna alebo dve osoby?’, ‘Môže sa biskup, ktorý vstal z mŕtvych, vrátiť do svojho úradu?’ a ‘Je prasiatko, ktoré je vedené na trh na povraze človekom, vedené človekom alebo naopak povrazom?’ Aj Tomáš Akvinský sa dostal do rozpakov, keď sa ho pýtali:‘Je lepšie pre križiaka zomrieť na ceste do Svätej Zeme alebo na ceste späť?’ Ak sa niekto opýtal, či anjeli môžu tancovať na špičke ihly, bolo by to asi v tomto duchu.
Akvinskému sa neustále vyčíta, že tvrdil o anjeloch, že pohybujú planétami pri ich púti oblohou. V skutočnosti existujú niektoré pôvabné kresby v rukopisoch o anjelovi otáčajúcom kľuku, aby tým neustále udržiaval nebesia v pohybe. Ale pre samotného Akvinského, bol problém planetárneho pohybu veľmi naliehavý. Nasledujúc starovekých gréckych predchodcov, bol presvedčený že žiadny objekt sa nemôže pohybovať bez toho, aby ním niečo nepohybovalo. Dokonca tento princíp použil ako dôkaz existencie Boha - prvého hýbateľa. V prípade planét postuloval o nich, že môžu byť živými vecami schopnými sa pohybovať samé od seba. Ale keďže sa chcel vyhnúť  ich akémukoľvek spájaniu s pohanskými božstvami, tak ich nahradil za anjelov resp. prinajlepšom ‘intelektuálne substancie’.
Bola to Akvinského loajálnosť voči gréckej tradície ktorá dostala jeho kozmológiu do problémov. Ale v 14. storočí, Ján Buridan, rektor Univerzity v Paríži, vyvinul koncept, ktorý nazval ‘impetus’, analogický ale nie identický s termínom ‘inertia’ v modernej fyzike. Vysvetlil ako v nebeskom prostredí bez trenia voči pohybu planetárnych sfér neexistuje žiadny odpor. Takže pokiaľ im bol daný pohyb pri stvorení sveta ich impetus by im mal dovoliť otáčať sa donekonečna. Je zaujímavé nahliadnuť, že tým bol vyriešený jeden z ústredných problémov kozmológie, aj keď Buridanovo riešenie nebolo celkom správne. Ale stále lepšie ako predošlé návrhy, pretože žiadni anjeli nie sú potrební.


Relevantné odkazy:

  1. Did medieval scholars argue over how many angels could dance on the head of a pin?
  2. Angels on the heads of pins

3 komentáre:

  1. Priznávam, že sa mi spočiatku do tohoto článku nechcelo moc čo sa čítania týka.Nakoniec som to prečítal jedným dychom.
    Vynikajúci článok podaný pútavým štýlom.
    Viem, že nič neviem.Nie som autorom tohoto výroku,ale stotožňujem sa s ním.

    friedo,dík za Tvoj čas,ktorý venuješ týmto blogom. Snáď to raz vydáš aj knižne.Aby sa to zachovalo aj potom,čo sa raz internet zosype ako slávna Alexandrijská knižnica.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Takže ak správne rozumiem, tá otázka bola vlastne výsmechom stredovekých vzdelancov (im adresovaným) pre ich zaoberanie sa hlúposťami?Niečo ako pranierovanie nezmyselnosti konania?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ano, rozumieš tomu správne, renesanční humanisti si o stredovekých teológoch mysleli, že nič užitočné nerobili a len sa podaromnici, ako by sme dnes povedali, "zamýšľali nad nesmrteľnosťou chrústa":) Opak je však pravdou, rôzni významní stredovekí učenci robili aj experimentálne pokusy, sv. Albert Veľký zbieral minerály, rastliny a živočíchy, františkánsky mních Roger Bacon a jeho učiteľ Robert Grosseteste boli známi experimentátori.

    OdpovedaťOdstrániť