Hon na čarodejnice: Vieme, alebo skôr nevieme, že hoci bosorky či bosoráci, a tým viac povedačky o čarodejníkoch a čarodejniciach jestvovali od nepamäti, prvé procesy, ktoré sa výslovne spomínajú v historických textoch, sa v toulouskom kraji konali až v 14. storočí. Ďalej vieme o súdnom procese s Gillesom de Rais, ktorý sa stal všeobecne známym (hoci ho obvinili skôr z mágie ako z čarodejníctva v pravom slova zmysle). V druhej polovici 15. storočia sa tieto procesy dostávajú na denný poriadok, počnúc procesom, ktorý v roku 1456 v lotrinskom kraji mal za následok osem obetí. Záujem o čarodejníctvo citeľne stúpa v 16.storočí. Významné osobnosti, ako napríklad advokát a kráľovský prokurátor Jean Bodin či sudca a generálny prokurátor Lotrinska Nicolas Rémy, vtedy napísali spisy o čarodejníctve, jeden pod názvom Démonománia, druhý pod názvom Uctievanie démonov. Rémy takpovediac skĺbil prax s teóriou, lebo zásluhou sudcovskej funkcie vraj poslal na hranicu približne tri tisícky čarodejníkov a čarodejníc. V priebehu 17.storočia, storočia rozumu, počet čarodejníckych procesov vskutku narastá do šialených rozmerov. Neexistuje kraj, v ktorom by sa nenašiel nejaký chýrny proces, či už ide o Loudun, Louviers, Nancy, či o prípad Méautis v Normandii atď.
Najslávnejšie čarodejnícke procesy sa napokon odohrali práve na kráľovskom dvore, presnejšie na dvore Ľudovíta XIV. Nijaká krajina v Európe nezostala ušetrená, či išlo o protestantské kraje (v Anglicku sa prvé popravy konali v 16. storočí za vlády Alžbety I., no robili sa aj v Nemecku, a dokonca i vo Švédsku či v Severnej Amerike), alebo o katolícke územia. Reakcia sa začala črtať až v druhej polovici 17.storočia a odráža sa v dielach niektorých jezuitov. Z nich vyniká spis pátra Friedricha Speea Cautio criminalis, ktorý vyšiel v roku 1633 (rok Galileovho súdneho procesu) a mal istý vplyv na konanie sudcov v jeho kraji (Mohuč a Wurzburg). Pápež Urban VIII. v roku 1637 zase odporúčal, aby sa bosorky a bosoráci prenasledovali s väčšou opatrnosťou. To však nebránilo, aby sa ešte v roku 1718 nekonal posledný známy proces s čarodejnicami v Bordeaux, ktorý sa skončil ako predchádzajúce, lebo obžalované upálili. Nad týmito faktmi by sa mali zamyslieť tí, čo majú sklon nerozvážne dávať dohromady prídavné meno „stredoveký“ a pojem „tmárstvo“.
Oproti tejto záplave poverčivosti stačí vskutku oponovať zmýšľaním feudálnych čias, ktoré charakterizuje napríklad aj vyjadrenie chartreského biskupa Jána zo Salisbury z 12. storočia: „Najlepším liekom proti tejto chorobe (naozaj hovorí o čarodejníctve a fakt, že veľký mysliteľ používa takýto termín, ho pevne zbližuje zaujímavým spôsobom s dnešnými psychiatrami) je pevne sa pridržiavať viery, nevenovať pozornosť týmto klamstvám a vôbec sa nepozastavovať nad takýmto poľutovaniahodným bláznovstvom.“
z knihy Pernoud, Régine. Mýty a fakty. (Bodka za stredovekom). Bratislava:LÚČ, 2005 - s.107-8
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára