piatok, 30. decembra 2011

Citát dňa - Problematické Meno ruže

So záujmom som si prečítal informácie z pera Denisy Valachovej o živote za kláštornými múrmi (História 7 – 8). Ide o vyvážený a zaujímavý článok, detailne opisujúci rôzne aspekty rehoľného života. Uprostred kvalitného textu však veľmi rušivo pôsobí ilustračná fotografia z filmu Meno ruže, ktorý podľa komentára “výstižne zachytáva atmosféru života v stredovekých kláštoroch“.
Nuž, zdá sa, že tvorcovia tohoto filmu „vystihli“ skôr očakávania mediálneho trhu než historickú
realitu. Kým Denisa Valachová čitateľovi približuje spolužitie mníšskej komunity, spomínané filmové dielo ho jednoznačne paroduje.
Nemožno však uprieť, že tento mediálny koktail namixovali naozaj šikovne: kriminálna zápletka v ponurom stredovekom kláštore, nechutné a odpudzujúce vraždy, erotické iskrenie medzi novicom a domnelou bosorkou, všetko v spoločnosti vyšinutých, úchylných mníchov – takto namiešaná zmes nemôže nebyť zárukou vysokej diváckej úspešnosti. „Aká ujma spáchaná na menej vzdelaných divákoch,“ konštatoval Massimo Introvigne, talianský expert na náboženské hnutia. „Kto z nich si po pozretí Mena ruže ešte spomenie, akým prínosom boli pre Európu práve benediktíni? Kto ešte ocení nimi sprostredkované poklady kultúry či technické i poľnohospodárske poznatky – a to v stáročia budovaných kláštoroch ako ohniskách vzdelanosti a útočiskách pre chudobných?“ Isteže, režisér disponuje právom na umeleckú slobodu, v rámci ktorej zobrazuje deje, osoby i udalosti podľa svojho slobodného uváženia. Problém nastáva, keď sa obeťou tejto licentia poetica stanú konkrétne, v minulosti naozaj žijúce osobnosti. ako dnes už málokoho presvedčíte, že Mozart v skutočnosti nebol celkom ako Formanov Amadeus, rovnako ťažko vymažete z fantázie filmového konzumenta predstavu krvilačného a krutého inkvizítora Bernarda Guia. Spomnaný Massimo Introvigne po talianskej premiére Mena ruže takéto stvárnenie postavy zásadne spochybnil, keď skonfrontoval filmovú fikciu s historickou skutočnosťou. 
Prvá scéna: Bernardo Gui dolapí na kláštornej chodbe domnelú čarodejnicu a chytá ju za rameno s tajomným znamením. Lenže Gui i ďalší inkvizítori jeho éry sa čarodejníctvom zaoberali minimálne, keďže to spadalo do kompetencie biskupov, s výnimkou herézy. A neraz sa stávalo, že práve inkvizítori oslobodzovali ženy obvinené z bosoráctva civilnými tribunálmi. 
Druhá scéna: Gui sa svojvoľne vyhráža mučením bez vážnejšieho dôvodu, ako zvrchovaný pán situácie. V skutočnosti však inkvizícia 14. storočia – na rozdiel od civilných súdov – používala mučenie zriedkavo. Navyše, na základe dekrétu pápeža Klementa V. z roku 1311 inkvizítor nemohol v tomto smere rozhodovať sám – jeho povinnosťou bolo proces zastaviť a zostaviť špeciálnu komisiu, ktorej súčasťou musel byť aj miestny biskup či jeho delegát. Netreba zdôrazňovať, že miestny biskup vnímal inkvizítora často ako svoju konkurenciu a v komisii mu bol tvrdou opozíciou.
Tretia scéna: Bernardo v priebehu niekoľkých hodín vynesie rozsudok bez akejkoľvek možnosti odvolať sa či obhajoby, ba vyhlasuje, že „ktokoľvek napadne rozsudok inkvizítora, sám je heretik“. V skutočnosti práve inkvizícia 14. storočia vynašla tzv. consilium – 30 – 50-člennú porotu, často vystupujúcu na obhajobu súdenej osoby. Súdení mali tiež právo predvolávať si svedkov a odvolávať sa až do Ríma.
Štvrtá scéna: Rozsudok je vykonaný okamžite po jeho vynesení a tí, ktorí sa k vine priznali – medzi nimi aj dementný Salvatore -, sú upálení, čo priamo a bezprostredne organizuje dominikánsky inkvizítor. V skutočnosti v inkvizičnom procese mohli byť kajúci previnilci odsúdení iba na nižšie tresty, psychicky narušené osoby vôbec nesúdili, pričom inkvizítori popravy nikdy osobne neorganizovali.
Piata scéna: Ľud sa napokon vzbúri a Bernarda zavraždí. Lenže historici – aj zjavne naladení proti Cirkvi – nepopierajú, že inkvizícia bola inštitúcia populárna, keďže ich chránila pred nebezpečnými katarmi a dolciniánmi. Konkrétne Bernardo Gui pokojne zomiera ako biskup diecézy Túy a Lodéve roku 1324. Najnovšie výskumy poskytli štatistiku, podľa ktorej z 930 procesov, ktorým Gui predsedal, bolo 42 odovzdaných svetskej moci, 139 oslobodených, ostatných postihli iné, mierne tresty. Podľa Katolíckej encyklopédie je Bernardo Gui, „pre svoju širokú, najmä dejepiseckú spisbu, typickú obsažnosťou a presnosťou, pokladaný za jedného z najdôležitejších historikov prvej polovice 14. storočia a za najvýznamnejšieho stredovekého historika dominikánskeho rádu“.
ThDr. Jozef Haľko, Bratislava

List bol uverejnený v časopise História, č.9-10, roč.2004, s.55-56

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára