streda 14. decembra 2011

Existovala pápežka Johanka?


V niektorých mladších rukopisoch knihy „Liber Pontificalis“, ktorá uvádza zoznam pápežov, sa
uvádza medzi pápežmi sv. Levom IV. (847-855) a Benediktom III. (855-858) pápež Ján Anglicus.
Malo sa jednať o mladé nadané dievča, ktoré študovalo preoblečené za muža a dosiahlo
pozoruhodné úspechy. Tento pápež – či pápežka Johana (ženský tvar od mena Ján) sedela na
pápežskom stolci dva roky, sedem mesiacov a štyri dni.
    Príbehy o pápežke sa v rukopisoch kníh objavujú v rôznych podobách už od 13. storočia.
Pápežku nazývali aj Agnesou, Gilbertou, Juttou, alebo ju nenazývali nijakým menom. Tiež obdobie, v ktorom mala žiť, je rozdielne: 9., 10., či 11. storočie.
    Prvá zmienka o pápežke sa objavuje medzi rokmi 1240 a 1250 vo „Všeobecnej kronike mesta Metz“, pripisovanej dominikánovi Jánovi z Mailly. Podľa tejto kroniky sa talentovaná žena, preoblečená za muža, prepracovala v kúrii na miesto notára, potom bola povýšená na kardinála a napokon nastúpila na pápežský stolec po Viktorovi III. (1087). Prezradila sa, keď pri nasadaní na koňa porodila. Potom ju postupne priviazali k chvostu koňa, vláčili po meste a ukameňovali.
    Dominikán Štefan de Bourbon († 1262) podáva podobnú správu, ktorú zaraďuje približne do roku 1100, a tiež istý františkán z Erfurtu (okolo r. 1265), ktorý ju kladie už do roku 915.
    Historka, často prikrášľovaná fantastickými podrobnosťami, dostala definitívnu podobu vo
významnej a populárnej „Kronike pápežov a cisárov“ z 13. storočia. Poľský dominikán Martin z
Troppau v nej uvádza, že nástupcom pápeža Leva IV. bol istý Ján. No v skutočnosti to bola žena,
rodáčka z Mohuča alebo z Anglicka, ktorá sa vybrala – oblečená do mužských šiat a sprevádzaná
svojím milencom – do Atén, kde výborne študovala, a potom sa usadila v Ríme. Tu upútala
pozornosť poslucháčov svojimi prednáškami. A keďže jej život pôsobil na ľudí mravne
povznášajúcim dojmom, bola napokon jednohlasne zvolená za pápeža. Jej podvod vyšiel najavo,
keď na procesii z chrámu sv. Petra do Lateránu porodila v úzkej uličke medzi Koloseom a kostolom
San Clemente. Tam aj umrela a bola pochovaná. Kvôli tejto hanebnej príhode sa vraj pápeži uličke
úzkostlivo vyhýbali.
    Zrejme z tejto kroniky sa príbeh dostal i do spomenutej knihy „Liber Pontificalis“, a tak sa
potom tradícia o pápežke Johane takmer všeobecne prijímala bez námietok celé stáročia, až do 17.
storočia a patrila k bežným tvrdeniam neprajníkov pápežstva ešte aj koncom 19. storočia.
    Kritici pápežstva dlho využívali túto historku bez toho, aby im niekto odporoval. Dokonca
približne od roku 1400 sa medzi bustami pápežov v sienskej katedrále nachádza aj podobizeň
Johanky. A teológovia riešili problém, ako to bolo s pápežským primátom, keď na pápežskom stolci
bola žena.
    Až do polovice 16. storočia sa v katolíckych kruhoch začínajú objavovať stále častejšie kritici tejto legendy. Zvláštnosťou je, že jednoznačne ju vyvrátil nie katolík, ale protestant Francúz David Blondel, ktorý – v traktátoch, vydaných v Amsterdame v rokoch 1647 a 1657 – dokázal, že príbeh nemá žiaden historický základ a že medzi pápežmi Levom IV. a Benediktom III. ani nie je priestor, kam by sa dala vsunúť pápežka Johanka na obdobie dva a pol roka.
    Ako táto legenda vznikla, sa nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Za jej jadro sa všeobecne považuje starý rímsky ľudový príbeh, ktorý je prikrášlený a zveličený rozmanitými udalosťami a okolnosťami, ako napríklad, že rozsiahle pápežské procesie sa vyhýbali jednej úzkej uličke, v ktorej objavili sochu ženy ako kojí dieťa. Od konca 13. storočia bola tiež rozšírená povera, že
pápež sa musel po zvolení podrobiť skúške, či je skutočne mužského pohlavia. K rozšíreniu legendy prispela pravdepodobne skutočnosť, že v 10. storočí sa pápeži dostali pod silný vplyv ctibažných a despotických žien, ktoré vládli Rímu.
    V dnešnej dobe už nikto nepochybuje, že príbeh je úplne vymyslený. A odporcov pápežstva či
katolíckej cirkvi už ani nenapadne použiť ho ako argument.

Literatúra:
    1. J. N. D. Kelly: Pápeži dvoch tisícročí
    2. A. Bagin: Cirkevné dejiny – stredovek

4 komentáre:

  1. Dík Friedo za tento článok. Už sa pre mňa stáva tradíciou začínať deň zvedavým otváraním Tvojho blogu a ako obyčajne - nesklameš. :)
    Ako je teda možné, že práve kresťania sú za rozšírením tejto legendy?A prečo až do 16.storočia RKC neprotestovala proti tejto legende, ba naopak, je nespochybňovala?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pretože aj v rámci rímskeho katolicizmu boli niektorí, ktorí pápežstvo a jeho prílišnú svetskú moc hlavne v 13. storočí a boli to hlavne predstavitelia cisárskej strany Ghibellinov, ktorí bojovali na strane Hohenstaufov, počínajúc Friedrichom Barbarossom až cez Friedricha II., boli to všetko katolíci, uznávali duchovnú moc pápežstva ale nesúhlasili s teóriou dvoch mečov, kedy pápež len prepožičiava svetskú moc cisárovi, ktorý ju sám osebe ako hlava pomazaná nevlastní. Všetko čo sa teda vymykalo z posvätnosti pápežského úradu a do určitej miery narúšalo túto aureolu, títo odporcovia prílišnej svetskej nadvlády stredovekých pápežov veľmi umne využívali. Vtedy sa k tomu pridalo aj to, že neexistovala kritika prameňov, z ktorých čerpala aj táto legenda o pápežke. Až s nástupom renesančného príklonu ku kritike prameňov a pri rozdelení západného kresťanstva sa začala presadzovať čoraz častejšie odpor voči jednotlivým kúskom v mozaike príbehu o Johanke ako pápežke. Ako píšem v článku: "Zvláštnosťou je, že jednoznačne ju vyvrátil nie katolík, ale protestant Francúz David Blondel, ktorý – v traktátoch, vydaných v Amsterdame v rokoch 1647 a 1657 – dokázal, že príbeh nemá žiaden historický základ a že medzi pápežmi Levom IV. a Benediktom III. ani nie je priestor, kam by sa dala vsunúť pápežka Johanka na obdobie dva a pol roka."

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ako to vlastne bolo s tou skúškou pohlavia. Lebo poniektorí tvrdia, že to sa robilo naozaj.
    Citujem:
    Jedna perlička, po Jane zaviedli pri voľbe nového pápeža skúšku pohlavia, keď si kandidát na novú hlavu cirkvi sadol na stoličku s dierou a mladší kňaz doslova ručne skontroloval, či je všetko tam kde má byť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, keďže sa tomu v neskoršom stredoveku a predovšetkým za zhýralých renesančných pápežov všeobecne verilo, takáto skúška sa pravdepodobne konala.

      Odstrániť