streda, 21. decembra 2011

Citát dňa - Polemický pohľad na dejiny Katolíckej Cirkvi


Hneď na začiatku sa patrí spomenúť, že Kungova kniha je viac polemikou než históriou. Pripadá mi to veľmi ťažko povedať, lebo Hans Kung bol kedysi môj obľúbený autor. Jeho prvé práce, ako napríklad Council, Reform and the Reunion, That the World May Believe, The Church, boli pred 40 rokmi pre moju generáciu akoby novoobjaveným svetom. Autor bol naším hrdinom a inšpiráciou. Obdivovali sme jeho smelý pohľad, hlboké znalosti, nadšenie, zápal, úsilie o reformu, ale najmä jeho lojalitu voči Katolíckej cirkvi. Ešte aj dnes dojemne pôsobí jeho verejné vyznanie, v ktorom oslovuje Cirkev slovami Origena: „Keby som ja – tvoja pravica a nositeľ mena kňaz, ktorý má ohlasovať Božie slovo – niekedy nejakým spôsobom sa dopustil priestupku voči učeniu Cirkvi alebo zásadám evanjelia a stal sa pohoršením pre teba, moja Cirkev, potom nech celá Cirkev spoločným rozhodnutím túto svoju pravicu utne a odhodí od seba.“ (That the World May Believe, London 1963, s. 110 – 111).
Z tejto slávnostne proklamovanej lásky a oddanosti voči Cirkvi sa na stránkach Kungovej knihy Katolícka cirkev odráža veľmi málo. Hneď v úvode sa autor predstavuje ako človek, ktorý okúsil, „aký nemilosrdný vie byť rímsky systém“ a pokračuje: „Píšem ako človek stojaci na strane tých, ktorí sa stali obeťami, alebo ktorí už počas svojho života považovali niektoré praktiky Cirkvi za nekresťanské a kritizovali ich.“ Ide mu o také „praktiky“ ako „intelektuálny útlak a inkvizícia, pálenie bosoriek, prenasledovanie Židov a diskriminácia žien“ (s.15). Katolíckych čitateľov knihy varuje, že „budú niekedy šokovaní, do akej miery udalosti ovplyvňovali ľudia a do akej miery sú mnohé inštitúcie a konštitúcie – a najmä ústredná inštitúcia pápežstva – ľudským výtvorom“ ... že cirkev ako inštitúcia „očividne stále zlyháva“ (s.23). Katolícka hierarchia sa mu javí ako „orgán zložený z funkcionárov, na ktorých ustavične dozerá Rím, ktorí sú servilní voči svojim nadriadeným a arogantní voči podriadeným. Uzavretý dogmatický systém náuky sa skladá z dávno zastaranej a nebiblickej scholastickej teológie“ (s.20).
V tomto duchu a v tomto tóne sa nesie celé dielo. Hneď v prvej kapitole (s príznačným nadpisom Založená Ježišom?) vyslovuje názor, že v evanjeliách „sa nehovorí o tom, že by Ježiš verejne a programovo žiadal vytvorenie spoločenstva vyvolených a založenie Cirkvi“. Odvážne tvrdí, že „Ježiš za svojho života Cirkev nezaložil“ (s.27-28), Pri čítaní týchto riadkov každý kresťan sa inštinktívne ohradí: „Ale, ale, pán profesor! Veď v evanjeliu podľa Matúša jednoznačne stojí, že Ježiš povedal Petrovi: Ty si Peter (Skala) a na tejto sklale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 18). Autor má však na to pripravenú svoju odpoveď: „To nie sú slová jestvujúceho Ježiša, ale slová, ktoré vložilo Ježišovi do úst po Veľkej noci palestínske spoločenstvo, alebo neskôr Matúšovo spoločenstvo“ (s. 34). Nuž to je odpoveď, ktorá uspokojí len málo ľudí a presvedčí ešte menej. Z toho jednoduchého dôvodu, že evanjeliový text o založení Cirkvi Ježišom je dokázateľnou skutočnosťou, zaťiaľ čo hypotéza, že tieto slová vložil do Ježišových úst niekto iný, nie je vôbec dokázaná.
Ale to je už charakteristickou črtou zaujatých ľudí, že vyhlasujú za pochybný alebo za nejestvujúci každý fakt, ktorý protirečí ich teórii.
Spodobnou úvahou autor píše: „Nikde v Novom zákone sa však nedočítame o tom, že by bol Peter v Ríme“ (s. 35). Ozaj nikde? A čo Prvý Petrov list, ktorý bol napísaný v Ríme, ako to vyplýva zo záverečných slov: „Pozdravuje vás Cirkev, vyvolená ako vy, ktorá je v Babylone (krycie meno pre Rím), aj môj syn Marek“ (1 Pt 5, 13). Môžu byť pochybnosti o autorstve Druhého Petrovho listu, ale niet žiadnych vážnych argumentov, ktoré by spochybňovali, že Prvý list písal Peter z Ríma, a teda v Ríme musel aj byť.
Prof. Kung vynaložil veľké úsilie, aby dokázal, že primát rímskeho biskupa je dielom pápežov 4. a 5. storočia (Július I., Sirícius, Inocent I., a Bonifác I.). Tvrdí, že nároky, ktoré rímski biskupi uplatňovali „nemali nijaký biblický ani teologický základ“ (s. 66). Najmä Východ ich vraj nebral vážne a „za najvyššiu autoritu sa tam spolu s cisárom pokladal ekumenický koncil, ktorý mohol zvolať iba cisár“ (s. 68).
 Predstaviť dvetisícročné dejiny Katolíckej cirkvi na 250 stránkach je neľahká úloha. Ekonómia vyhradeného priestoru núti autora vybrať z množstva osôb a udalostí iba malý zlomok. Je však dôležité, aby vybrané osobnosti boli nielen reprezentatívne pre dané obdobie, ale aj objektívne aucelene zobrazené na pozadí svojej doby. Prof. Kung sa tohto princípu nepridržiava. Zjednodušuje, generalizuje, výnimočné prípady predstavuje ako typické, často niečo načrtne, ale nie vždy to dokreslí. Tak napríklad na s. 62 píše: „Za necelých sto rokov sa z prenasledovanej cirkvi stala prenasledujúca cirkev. Jej nepriatelia „kacíri“ (tí, čo sa vyčlenili z celku katolíckej viery), boli teraz aj nepriateľmi ríše a podľa toho sa aj trestali. Kresťania teraz po prvý raz zabíjali iných kresťanov kvôli tomu, že mali iný názor na vieru. To sa stalo v Trieri roku 385: Asketický a nadšený španielsky laický kazateľ Priscilián bol napriek mnohým námietkám popravený za kacírstvo spolu so svojimi šiestimi spoločníkmi. Ľudia si na to čoskoro zvykli.“
Áno, v Trevíre bol popravený Priscilián a jeho šesť druhov. Priscilián nebol však „asketický a nadšený španielsky laický kazateľ“ – bol to kňaz, dokonca biskup v Avile. A tú jeho askézu nadšenie treba vyvážiť aj jeho bludnými názormi a podivnou morálkou, keď hlásal, že kvôli ušľachtilým cieľom aj luhať je dovolené. Proti tomuto názoru sv. Augustín napísal traktát De mendatio.
Žiada sa však zdôrazniť, že poprava Prisciliána a jeho šiestich druhov bola viac aktom politickej pomsty zo strany panovníka Magna Maxima než prejav pomsty a netolerantnosti zo strany „prenasledujúcej cirkvi“. Je síce pravda, že za ich smrť boli zodpovední aj niektorí cirkevní hodnostári (ako bol Ithacius, biskup z Ossanovy), ale nepopierateľným faktom je, že oficiálna cirkev sa rezolútne stavala proti ich súdeniu a potom aj proti ich poprave. Tourský biskup Martin (ten istý sv. Martin, ktorému je zasvätená konkatedrála v Bratislave), jedna z najváženejších osobností svojej doby, intervenoval za nich u cisára Maxima a protestoval proti tomu, aby o cirkevnej záležitosti rozhodoval svetský súd. Cisár mu prisľúbil, že Priscilián a jeho druhovia nebudú odsúdení na trest smrti.
Prisciliána a jeho spoločníkov nesúdil cirkevný sudca, ale svetský (Evodius) a neboli obvinení z cirkevného, ale z civilného prečinu – nie z „kacírstva“, ale z čiernej mágie. A to sa vtedy trestalo trestom smrti. Cisár rozsudok potvrdil. Keď sa o tom biskup Martin dozvedel, cestoval z Tours do Trevíru a vyčítal cisárovi jeho vierolomnosť. Popravu odčiniť síce už nemohol, ale dosiahol aspoň toľko, že cisár odvolal vojenskú výpravu, ktorá bola na ceste do Španielska „vykoreniť blud priscilianizmu“.
Medzi zodpovednými cirkevnými predstaviteľmi vyvolala táto poprava veľké rozhorčenie. Ambróz, biskup v Miláne a pápež Sirícius odsúdili popravu Prisciliána a jeho druhov a tých biskupov, ktorí mali pasívnu alebo aktívnu účasť na tomto krutom potrestaní, pozbavili úradu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ozaj len zaujatý historik môže hovoriť o „prenasledujúcej cirkvi“.
O Inocentovi III. Prof. Kung píše: „Inocentova politika križiackých výprav bola pri spätnom pohľade tragickým omylom. Spočiatku sa zdalo, že prvá križiacka výprava (1202 - 1204), ktorá viedla k zlovestnému dobytiu a rabovaniu Carihradu, k nastoleniu latinskej ríše s rímskokatolíckou cirkevnou organizáciou a k zotročeniu Byzantskej cirkvi, splnila pápežov cieľ, ktorým bolo nastolenie primátu v Carihrade... Tento pápež na Štvrtom lateránskom koncile tiež vyhlásil prvú veľkú križiacku výpravu proti kresťanom na Západe – proti albigencom...“ (s. 115).
Tento šeredný obraz treba trošku dokresliť. Po prvé: podľa zaužívanej chronológie križiacka výprava z roku 1202 nebola prvá, ale v poradí už štvrtá.
Po druhé: Pápežovým cieľom vôbec nebolo „nastolenie latinskej ríše s rímskokatolíckou cirkevnou organizáciou“. Cieľom výpravy bolo oslobodiť Svätú zem od mohamedánov a to sa malo previesť vylodením križiackeho vojska v Egypte, teda s úplným obídením Carihradu a Byzantskej ríše. Križiakov malo prepraviť do Egypta benátske loďstvo. Ale medzitým byzantský princ Alexej prehovoril benátského dóžu, aby mu s križiakmi pomohol dostať sa na trón, za čo sa zaviazal posilniť križiacku výpravu ďalšími vojakmi a peniazmi, a Benátčanom sľuboval výhodné obchodovanie vByzantskej ríši. Benátska flotila naložená križiakmi sa potom vyplavila najprv do Carihradu, kde v roku 1203 pomohli Alexejovi obsadiť byzantský trón. Ukázalo sa však, že Alexej nemal zčoho zaplatiť za preukázanú pomoc. A tak 23. apríla 1204 križiaci vtrhli do Carihradu amesto nekresťansky vydrancovali. To sa však dialo bez vedomia pápeža Inocenta, ktorým zvesť o križiackom drancovaní otriasla a hneď uvalil na Benátčanov najťažší cirkevný trest: exkomunikáciu. Pravda, nemohol odčiniť, čo sa už stalo a potom robil, čo za danej situácie pokladal za najvhodnejšie. Dnes mu môžeme vyčítať, že nepresadzoval „status quo ante“, totiž že nepodporil legitímne nároky zosadeného byzantského cisára a carihradského patriarchu, ale nijako mu nemožno pripisovať ciele a úmysly, ktoré nemal.
A po tretie: Inocent vyhlásil križiacku výpravu proti albigencom nie na Štvrtom lateránskom koncile, ale v roku 1208, keď boli stroskotali jeho mierové snahy a keď albigenci zákerne zavraždili jeho legáta cisterciánskeho mnícha Petra Castelnaua. Ťaženie proti albigencom začal franský vojvodca Simon de Montfort hneď v roku 1208. Štvrtý lateránsky koncil sa konal až o sedem rokov neskoršie, v roku 1215.
A takto by bolo možno konfrontovať aj ďalšie prípady, kde opatrenia, zásahy alebo vyhlásenia pápežov sa predstavujú nevyvážene, skreslene alebo sa uvádzajú v nesprávnom kontexte. Historik nesmie merať činy a udalosti minulých storočí kritériami dneška, ale musí mať vždy na zreteli dobu, v ktorej ľudia žili a ktorá podmieňovala ich zmýšľanie.
Tieto zásady treba mať na zreteli aj keď sa posudzujú podvrhy a falzifikáty, ako sú napríklad Konštantínov dar (s. 35) a tzv. Pseudo-izidorské dekréty (s. 98-99), o ktorých sa prof. Kung často a s veľkým rozhorčením zmieňuje. Nie na ospravedlnenie, ale na vysvetlenie sa tu tiež žiada dodať niekoľko slov. Tieto dokumenty nemožno pokladať za falošné v tom zmysle, ako sa posudzujú falzifikáty dnes. V9. – 11. storočí boli nástrojmi ideí, v ktorých sa súčasné názory predkladali ako historicky podložené fakty. Stredovek si postupne vytvoril niektoré ideálne predstavy o minulosti, ale nemal dôkazy, na ktoré by sa mohol odvolávať, alebo dokumenty, ktoré by sa mohli citovať. Atak sa príhodne objavovali „dokumenty“, ktoré poskytovali v očiach súčasníkov presvedčivé dôkazy pre nároky a privilégiá, ktoré sa ináč všeobecne uznávali ako oprávnené. Falošné údaje v týchto dokumentoch zaiste prinášali so sebou aj isté morálne problémy, ale ich pôvodcovia verili, že týmito dôkazmi sa kladú na pevnejší základ práva a zásady, ktorých sa neslobodno zrieknuť, pretože autorita Cirkvi by utrpela duchovné škody. Dnes, samozrejme, odsudzujeme takéto konanie, lebo „cieľ neposväcuje prostriedky“. Ale nemožno kolektívne odsudzovať všetkých ľudí, ktorí sa na ne „in bona fide“ odvolávali a najmä keď boli presvedčení, že sú autentické.
V očiach prof. Kunga je inkvizícia ten najväčší priestupok proti ľudskosti a proti duchu evanjelia. Takto dnes pozerá na ňu nielen on, ale každý triezvo zmýšľajúci človek. Veď kto by mohol dnes schvaľovať pálenie ľudí len preto, že majú iný názor (kacíri) alebo sú podozriví, že spolupracujú s diablom (bosorky). Ale aby obraz bol úplný, treba dodať, že prenasledovanie heretikov a disidentov a pálenie bosoriek sa dialo aj v nekatolíckych krajinách, kde nemali inkvizíciu a aj naša moderná doba je vinná z krutého a neľudského zaobchádzania so spoluobčanmi iného názoru, ideológie alebo rasy. Cirkev už dávno zrušila inkvizíciu a ospravedlnila sa za ňu, ale tým nezanikli praktiky, ktoré sú často oveľa krutejšie a postihujú omnoho viacej ľudí než kedysi španielska alebo rímska inkvizícia. Inkvizícia patrí k tým nezdravým javom spoločnosti, ktoré sú kliatbou ľudského pokolenia a ktoré nevymizli dodnes.
Inkvizíciu nemožno obísť v nijakých dejinách Katolíckej cirkvi, je však dôležité vidieť udalosti v ich historickom kontexte a najmä nezveličovať a neškandalizovať nepravdivými údajmi, ako to robí prof. Kung, keď píše: “Samozrejme, Španielsko bolo krajinou inkvizície: pod dozorom veľkého inkvizítora Torquemadu došlo asi k deviatim tisícom autodafé (skutkov viery) – k upaľovaniu kacírov a Židov“ (s. 156). O inkvizícii sa už napísali stovky kníh a štúdií. V poslednom čase autoritatívne o nej písal H. Kamen v diele, ktoré vyšlo v tom istom nakladateľstve, ako anglické vydanie Kungovej knihy (The Spanish Inquisition, Heidenfeld and Nicolson, London 1997). Kamen píše: „Taking into account all the tribunals of Spain up to about 1530, it si unlikely that more than two thousand people were executed for heresy by the Inquisition (Keď sa zrátajú výsledky všetkých španielskych tribunálov do roku 1530, je nepravdepodobné, že by za herézu bolo popravených viac než dvetisíc osôb“ (s.60). Španielska inkvizícia začala svoju činnosť v roku 1483, Torquemada bol veľkým inkvizítorom prvých 15 rokov (zomrel v roku 1498). Ako mohlo byť pod jeho dozorom (t.j. v období 1483-98) upálených 9 000 osôb, keď podľa hodnoverného vedeckého zistenia v rokoch 1483-1530 ich bolo popravených menej než dvetisíc?“ – z brožúrky Vnuk, F.: Polemický pohľad na Dejiny Katolíckej cirkvi (Má pravdu prof. Hans Kung?), Bratislava: LÚČ, 2006 – s.19-20

1 komentár: