Isté náboženské ideály sú v súčasnom status quo tak pevne zakorenené, že často zabúdame na to že pri ich zrode boli veľmi prevratné. V spoločnosti starovekých obyvateľov Mezopotámie sa myslelo, že ľudské bytosti boli stvorené ako otroci svojho Boha. Podľa tohto bolo ľudstvu prisúdené stavať chrámy a v nich im prinášať obete, zatiaľčo ich leniví nebeskí vládcovia na nich vzhliadali s veľkolepou ľahostajnosťou. V texte knihy Genesis starí Hebrejci prevrátili túto myšlienku naopak, tvrdiac že ľudia sú v skutočnosti Boží zástupcovia na zemi, stvorení na obraz Boha, so zodpovednosťou postarať sa o jeho stvorenie. A bol to tento "mýtus" o ktorom sa vraví, že ním otriasla ďalšia prevratná idea, ktorá bola obsiahnutá v knihe Charlesa Darwina ‘On the Origin of Species - O pôvode druhov’ a uverejnená 24. novembra 1859. Podľa všeobecne rozšíreného rozprávania táto práca naštrbila integritu prirodzenej teológie, odhalila jej chabé základy a ponorila viktoriánsky svet do krízy viery.
Tento historický náčrt odhaľuje omnoho zložitejší a zaujímavejší obrázok a ukazuje že sa potrebujeme strániť našej skratkovitej kultúry a jej tendencie redukovať vzťah medzi vedou a náboženstvom na sériu neľútostných zápasov. Ako aj Darwin sám bol poukázal, rovnako ako Newton vymenil neviditeľnú ruku Boha za neviditeľnú silu Gravitácie, tak - hovorí, citujúc pritom ‘slávneho spisovateľa’ (Charlesa Kingsleyho) - bolo by ušlachtilejšou myšlienkou, že Boh ‘stvoril niekoľko pôvodných foriem života schopných sa samostatne vyvíjať na iné a potrebné formy než veriť tomu, že to urobil preto, aby zaplnil medzery spôsobené dôsledkami jeho vlastných zákonov’ Vo svojej súkromnej korešpondencii s Asa Grayom poznamenal, že:
"Nijako sa nemôžem uspokojiť s pohľadom na tento nádherný vesmír a najmä povahu človeka a prísť k záveru, že všetko je výsledkom brutálnej sily. Sám inklinujem k tomu, pozerať sa na všetko ako na výsledok navrhnutých zákonov s detailmi, a to buď zlými alebo dobrými, ponechanými na ich dotiahnutie tým, čo môžeme nazvať náhodou. Nevidím žiadny dôvod prečo by človek alebo iné živočíchy nemohli byť pôvodne vytvorené inými zákonmi a všetky tieto zákony mohli byť jednoznačne navrhuté všemohúcim Stvoriteľom, ktorý dopredu vie o každej budúcej udalosti a dôsledkoch. Ale čím viac sa nad tým zamýšľam tým viac sa stávam zmäteným; vskutku ako som pravdepodobne ukázal aj v tomto liste."
Ako mnoho veľkých vedcov aj Darwin mal svoju vlastnú náboženskú cestu, od oddaného kresťana k deistovi v čase písania ‘Pôvodu’, až po agnostika, čoho príčinou pravdepodobne bola smrť jeho dcéry a účinky staršieho veku a jeho rozjímania o fyzickom zle. Aj pri svojej životnej fáze agnostika napísal ‘moje myšlienky často kolísajú...pondelky, stredy a piatky si zaslúžim nazývať sa teista, útorky, štvrtky a soboty, tento pocit rýchlo opadáva’. Z toho najviac vyčnieva jeho čestnosť a spôsob, ako vždy skúmal alternatívny pohľad. Rovnako ako to, že bol vždy pripravený podrobiť svoju teóriu evolúcie prírodným výberom kritike a prekúmať jej nedostatky, bol pripravený taktiež urobiť to isté so svojím náboženským presvedčením. Táto tendencia bola uznaná aj jeho ženou Emou, ktorá v r. 1839 napísala:
‘Možno ten zvyk vo vedeckých kruhoch neveriť ničomu až dokiaľ sa to nedokáže, ovplyvňuje tvoju myseľ aj pri iných veciach, ktoré sa nemôžu dokázať rovnakým spôsobom, a ktoré ak sú pravdivé sa nachádzajú mimo našej schopnosti chápania.... Každá vec, ktorá sa ťa dotýka, sa dotýka aj mňa a bola by som úplne nešťastná, ak by si si myslel, že nepatríme k sebe navždy’.
Z hľadiska reakcií na Darwinove teórie sa nám tu objavujú postavy ako biskup Wilberforce, ktoré mali stelesňovať odpovede kresťanských mysliteľov. Hoci je dôležité zdôrazniť, že veľká väčšina z nich bola hlboko rozrušená tým, čo Darwin tvrdil, existovali tu pre mnohých dobré dôvody pre nadšenie z obrázku prezentovanom v ‘Pôvode’. Charles Kingsley cítil, že to bola ‘skutočne ušľachtilá vízia prírody’ a Boha, a že ‘On mohol vytvoriť všetky veci; ale hľadme, On je ešte múdrejším než ponúka táto možnosť, a to tak, že môže stvoriť všetky veci tak, aby sa vyvíjali samostatne’, únik z toho ‘čo ponúka plytký mechanický koncept vesmíru a jeho stvoriteľa’. Napriek niekoľkým pochybnostiam s náhodnosťou prirodzeného výberu, Asa Gray cítil, že teória evolúcie zjednocuje celé ľudstvo. Už nemôžete argumentovať tak, ako mnohí v tom čase robili. že tu boli oddelené prvotné rasy, ktoré mohli ospravedlniť otroctvo a rasizmus. V ďalšom storočí sa ukázalo ako veľmi sa mýlil. V 80-tych rokoch 20. storočia sa Frederick Temple, kňaz, ktorý sa stal neskôr arcibiskupom z Canterbury, v kázni nadšene vyslovil o myšlienkach Darwina a uvítal vzostup vedeckého naturalizmu. Rozšírenie domény prirodzeného zákona, tvrdil, dodáva plauzibilitu konceptu sveta, v ktorom existuje aj záväzný morálny kódex.
Z veľkého množstva tých, ktorí si s Darwinom vymieňali korešpodenciu, približne 200 ich bolo klerikov, niektorí z nich boli aj jeho osobnými priateľmi; mnoho z nich prispelo Darwinovi údajmi z biológie pre jeho publikácie. Historik James Moore píše, že 'len okrem malých výnimiek všetci poprední kresťanskí myslitelia vo Veľkej Británii a USA celkom ochotne prijímali myšlienky darwinizmu a evolúcie'. Podobne aj George Marsden sa vyslovuje, že '...s výnimkou Louisa Agassiza z Harvardu, skutočne každý americký protestantský zoológ a botanik v 70-tych rokoch 19. storočia akceptoval nejakú formu evolúcie'. Ale až v ďalšom storočí došlo k tomu, že začala protestovať všeobecne rozšírená náboženská opozícia, keďže, ako každá silná idea, aj evolúcia sa stala prijateľnou ako baranidlo voči kresťanstvu pre navzájom nesúrodé ideológie; marxizmus, kapitalizmus, vedecký naturalizmus a ako každý iste tuší, najmä eugenika.
‘Muž vedy je profesionálne zapojený do riešenia zvláštneho druhu úloh. A tieto rieši pomocou takých prostriedkov aké sú mu dostupné, obzvlášť pomocou pozorovania a experimentu zisťovať lepšie chápanie sveta v ktorom hľadáme samých seba. Jednoducho týmto spôsobom povedané takáto profesia nie je v žiadnom prípade nezlučiteľná s náboženským presvedčením, ako je myšlienka, že tento svet je výsledkom kreatívnej aktivity osobného Boha, alebo že Stvoriteľ má záľubu v jeho stvoreniach, alebo presnejšie, že historická osoba, Ježis z Nazareta, ukazovala a učila ako dosiahnuť dokonalý spôsob života, v ktorom Boh túži aby sa ho ľudské bytosti snažili nasledovať v duchu vďačnosti a dôvery. Toto sú jednoduché zásady, základ, do tej miery ako to môžem pochopiť, žiť ako kresťan. Tieto určite sú v súlade so životom zasvätenom lepšiemu pochopeniu určitého náhľadu alebo iných na Stvorenie ktorého sme sami súčasťou. Čo sa týka mňa samého, je to štúdium spôsobu dedičnosti dedičných vlastností zvierat, rastlín a ľudí, ktoré zaberá moj profesionálny život. Samo o sebe to nie je viac nenáboženská činnosť než povedzme chodenie na ryby alebo výroba stanov.’
‘Necítime žiadne sympatie k tým, ktorí namietajú voči akýmkoľvek faktom alebo údajným faktom v prírode alebo voči akýmkoľvek záverom, ktoré sú z nich logicky odvodené, pretože veria, že sú v protiklade k tomu, čo sa im javí, že je obsiahnuté v Zjavení.’
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára