Hypatia - Mučeníčka vedy a rozumu

Citát dňa - Hypatia


Podľa tradície Hypatia, žijúca v meste Alexandria v rokoch 355 až 415 n.l., bola brilantná, prekrásna žena, ktorá písala a zostavovala spisy o matematike, vyučovala rozmanité predmety a vynaliezala mechanické zariadenia. Podľa najnovšej biografie autorky Marie Dzielskej, sa stala obeťou politicky motivovaného pouličného násilia zo strany kresťanov vo veku približne 60-65 rokov.

Film ktorý bol v r. 2009 do kín uvedený pod názvom Agora, sa zakladá na jej živote a historicky podrobnejšie sa o jeho nedostatkoch môžete dozvedieť napríklad z článku Tima O’Neila pod názvom ‘Agora and Hypatia - Hollywood Strikes Again’ uverejnenom na jeho blogu Armarium Magnum. Vo filme je Hypatia zobrazená ako jedno z posledných svetiel vedy a rozumu, odsúdené na to aby bolo odstránené silami dogmy a povery. Tim v závere píše:

Na rozdiel do Giordana Bruna bola Hypatia naozajstnou vedkyňou a ako žena bola v tej dobe určite významnou. Ale určite nebola žiadnym martýrom vedy a veda nemala vôbec nič spoločné s jej zavraždením. Presne do akej miery pôvodné, čisto politické pozadie jej smrti Amenabar vkladá do svojho filmu zostáva otázne. Dá sa dúfať, že na rozdiel od Sagana a mnohých iných, celé politické pozadie vraždy nebude jednoducho ignorované a jej zavraždenie nebude zobrazované ako skutok slepej nenávisti proti jej poznaniu a vedeckosti. Ale čo je jasné z jeho interview a kuloárnych informácií pred uvedením filmu je to, že si zvolil zasadiť príbeh do gibbonských pojmov priamo z príručky "teórie konfliktu" - zničenie "Alexandrijskej knižnice", Hypatia je obeťou svojej učenosti a jej smrť ako ukrutná predzvesť počiatku "temného stredoveku".

Film je preto iba posledným stelesnením mýtu o Hypatii, ktorý sa rozvíjal už od jej smrti v 5. storočí. Jedni z prvých ľudí, ktorí si prispôsobili život Hypatie boli kresťania v stredoveku, a ktorí si spolu s ním pripominali príbeh sv. Kataríny, kresťanky z 4. storočia, zavraždenej pohanmi. Táto sv. Katarína bola mučená lámaním v kolese pretože zmiatla pohanských múdrych mužov, ktorí sa ju pokúšali odhovoriť od jej viery.
S príchodom reformácie a neskôr osvietenstva, protestant/deista John Toland, napísal historické pojednanie pod názvom Hypatia alebo História najkrajšej, najcnostnejšej, najučenejšej a vo všetkých smeroch obdarenej Žene; ktorá bola roztrhaná na kusy klerikmi z Alexandrie na ukojenie pýchy, súťaživosti a krutosti arcibiskupa, známeho ale nezaslúžene obdareného titulom hodným úcty, svätého Cyrila. Cirkev sa odplatila spisom s názvom Na obranu sv. Cyrila a alexandrijských klerikov pred hanobením Pána Tolanda. Vďaka Tolandovmu traktátu sa Hypatia stala obľúbenou postavou osvietenstva 18. storočia. Známe osobnosti ako boli Voltaire, Fielding a Gibbon sa chopili obrany ‘mladej ženy nebývalej krásy a kvalít’ a obrátili pozornosť na jej vraždu s cieľom ostro kritizovať Katolícku Cirkev. Voltaire ju znázornil ako obeť povery a nevzdelanosti, ktorá bola zabitá pretože verila v racionálne myslenie a vkladala viac dôvery do schopností ľudského intelektu než vnucujúcej sa dogmy.
V 19. storočí a s rozmachom romantizmu sa v tomto mýte preniesol dôraz na jej smrť ako symbol prechodu zlatého veku gréckej civilizácie, kultúry a učenosti. Talianskí spisovatelia, francúzski básnici a anglickí historici, tí všetci unisono velebili jej krásu, inteligenciu a tým len zdôrazňovali ušľachtilosť jej ducha. Znázorňovali ju ako zmyselnú pohanskú kňažku, oveľa mladšiu než v skutočnosti bola, veď mala 60 rokov. Vyvrcholením tohto hnutia bola známa a veľmi populárna verzia jej príbehu napísaná Charlesom Kingsleym v r. 1853. Jeho romantický príbeh pohanky, ktorá ku koncu svojho života konvertovala na kresťanstvo, bol v protiklade so svetom klamu, v ktorom žila. Medzitým si ju všimlo hnutie pozitivizmu ktorému sa hodila ako potrebná zámienka prečo povýšiť vedu nad poverčivé náboženstvo.
V 20. storočí spisovatelia feminizmu videli vo vražde Hypatie akt misogýnie, bola zavraždená preto, že bola inteligentnou, nezávislou ženou. Pod jej menom sa zakladali časopisy a inštitúcie. Bertrand Russell po tom čo odcitoval z Gibbona pasáž popisujúcu vraždu Hypatie, okomentoval ju zjavne jednostranným výrokom, že Alexandria ‘sa už so žiadnymi filozofmi nemusela obťažovať’. Práve tento druh zavádzajúcej poznámky je pre Russella typický. V skutočnosti v Alexandrii filozofia prekvitala celé jedno storočie po jej smrti (najmä v osobe Jána Philopona). Carl Sagan poskytuje živý popis jej smrti a anachronický výklad vypálenia Alexandrijskej knižnice vo svojej knihe Kozmos.
V dnešnom 21. storočí a po uvedení filmu Agora sa Hypatia stala bohyňou vedy a rozumu bojujúcou o zachovanie učenosti proti silám fundamentalistického náboženstva. Znovu a znovu prítomnosť snaží pretvoriť minulosť na svoj obraz.