INKVIZÍCIA I.
Villiam Judák
Stredovek je všeobecne chápaný ako doba úplnej netolerancie. Akodôkazy sa uvádzajú prípady upaľovania heretikov na hranici, obráteniepohanov mečom a násilím či nakoniec jestvovanie inkvizície, ktorá sa v13. storočí stala inštitúciou, priamo podliehajúcou Apoštolskej stolici. Vskutočnosti je problém oveľa zložitejší, ako sa obyčajne predstavuje.
Problém tolerancie v stredoveku treba vidieť v kontexte vtedajších politicko-cirkevných vzťahov. Boli vypracované v karolínskych časoch, keď sa začal strácať v staroveku známy dualizmus církvi a štátu ako odlišných, autonómnych inštitúcií a vykryštalizovala sa jedna spoločnosť, ktorú od 9. stor. nazývame kresťanskou spoločnosťou (Respublica christiana). Karol Veľký svojimi víťazstvami dal vznikajúcej kresťanskej spoločnosti politickú a organizačnú jednotu. V roku 800 sa uskutočnila cisárska korunovácia Karola Veľkého a – ako vtedy hovorili – Renovatio Imperii Romani (obnovenie Rímskeho cisárstva). V skutočnosti to bol celkom nový politicko-cirkevný organizmus, v ktorom cisárstvo a pápežstvo, každé osobne, spravovali veci svetské a súčasne cirkevné. Po jeho smrti sa mocná ríša sice rozpadla, ale pojem církvi ako jedinej kresťanskej spoločnosti dominovala v storočiach stredoveku a určovala charakter stredovekých cirkevno-politických vzťahov. Vysoká autorita pápežstva, ktorá sa zakladala na jednom náboženstve, podriadila si množstvo inštitúcií, ktoré tvorili rámec vtedajšieho spoločenského a verejného života. Západné kresťanstvo tvorilo v stredoveku zorganizovanú spoločnosť, v ktorej cirkev i štát tvorili jeden nerozlučný organizmus. V skutočnosti totiž cirkevná autorita podľahla tlaku svetskej moci a bola ovládaná v značnej miere mimokresťanskými praktikami. Výsledok toho bol, že cirkev sa zaplietla chtiac-nechtiac do politického boja.
INKVIZIČNÉ POSTUPY
Prejavilo sa to konkrétne aj vo fungovaní stredovekej inkvizície, ktorá je dodnes chápaná ako inštitúcia čisto cirkevná. Čo ani zďaleka nevystihuje objektívnu skutočnosť. Pripomeňme si, že normálny inkvizičný postup práce predpokladal úzku spoluprácu cirkevnej a štátnej moci. V stredoveku totiž nebolo herézy s čisto náboženským charakterom. Každá heréza bola súčasne previnením politickej podstaty (skôr povahy, pozn.). Počnúc od čias rímskeho cisára Teodózia I., ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo (r. 380), heréza bola urážkou cisárskeho majestátu (crimen laesae maiestatis). Preto zákonník Teodózia I., podobne aj neskorší kódex cisára Justiniána, vyslovujú na adresu heretikov trest smrti. Už vtedy štátne zákonodarstvo ukladalo miestnym civilným vládam povinnosť vyhľadávať (inquistio) heretikov. Teda prvé kroky, ktoré priviedli k vykryštalizovaniu sa inkvizície ako inštitúcie vyšli od štátnej moci, hoci v ranom stredoveku sa s touto aplikáciou zákona takmer nestretávame. Pôvod inkvizície, podľa niektorých, treba hľadať už v Starom zákone, kde trestom smrti trestali modlárov a rúhačov. Potom bol už len jeden krok k tomu, aby takto chápali aj stredovekých heretikov, takým spôsobom ako chápali starozákonných rúhačov. Rovnako dôležité boli v stredoveku vplyvy zákona a zvykov barbarských germánskych kmeňov.
Problém germanizácie kresťanstva alebo – presnejšie povedané – teutonizácie, bol nakoniec živo diskutovaný v historických vedách. U prvotných Germánov nie kňaz, ale náčelník rodu, a predovšetkým vodca (Herzog) a kráľ bol v priamom spojení s bohmi. Kráľ bol sakrálnou osobou, „pomazaným božím“, zjednocoval v sebe svetský i duchovný činiteľ. Vzbura proti dočasnej vláde kráľa bola súčasne vzburou proti náboženstvu, ktorého bol aj sakrálnym predstaviteľom. Pre toto obdobie stredoveku je charakteristické, že sa nepoužíval trest smrti heretikov. Táto exekúcia sa stala postupne prostriedkom v rukách panovníkov až po roku 1000, keď Cirkev ešte celé dve storočia hľadala inú, pokojnú cestu, najmä prostredníctvom kazateľov, pre získanie tých, ktorí odmietali tradičnú náuku, či iným spôsobom sa postavili voči cirkevnej, či svetskej autorite. Napríklad francúzsky kráľ Róbert II. dal v roku 1022 v Orleanse na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov. Podobne kráľ Henrich III. dal popraviť väčší počet heretikov lotrinského pôvodu. Keď sa roku 1115 na sneme v Osissons radili kniežatá a duchovní, ako majú postupovať proti kacírom, ľud vtrhol do väzenia a obvinených upálil, pretože sa obávali prílišnej miernosti duchovných. Upaľovanie kacírov bolo najskôr oficiálne nariadené roku 1197 kráľom Petrom II. Aragónskym s odôvodnením, že bludári sú verejní nepriatelia štátu. Roku 1224 cisár Fridrich II. zákonom stanovil trest smrti upálením ako „vhodné potrestanie“ lombardských heretikov. On určil, že možno použiť mučenie voči heretikom. Stredoveká inkvizícia musí byť teda videná na základe vtedy hlboko zakoreneného presvedčenia, že heréza je vzburou proti svetskej moci i proti náboženstvu.
NÁBOŽENSKÝ FANATIZMUS
V ranom stredoveku sa na Západe objavili fenomény herézy len v niektorých sporadických prípadoch, bez dosahu na verejnú mienku. Išlo zväčša o internú záležitosť cirkvi. Vo vrcholnom kresťanskom stredoveku, ktoré možno charakterizovať ako obdobie najväčšieho náboženského zápalu, išlo o „najkresťanskejšie“ obdobie, sa rozšírili s prekvapujúcou rýchlosťou vo veľkej časti Európy ľudové heretické hnutia. Mnohé sa pohybovali na rozhraní církvi a sveta, iné boli namierené proti tradičnému kresťanskému učeniu. Čiastočne to boli odnože starých gnostických a manichejských siekt, ale vznikali aj nové vyznačujúce sa horlivým fanatizmom. U mnohých nemožno napriek tomu nevidieť snahu o sociálnu rovnosť a túžbu po „pravom kresťanstve“. Počiatky mnohých z týchto hnutí možno hľadať v Biblii, ktoré si zakladatelia aplikovali na danú situáciu či sledovanú ideológiu. V niektorých oblastiach južného Francúzska a severného Talianska, v 11. – 13. stor. sa situácia stala taká hrozivá, že cirkev ako aj štát hľadali spôsob ako uchrániť tradičné hodnoty pred vyčíňaním náboženských fanatikov, ktorých štýl života bol vážnym ohrozením života spoločnosti. Vlastne z tohoto podnetu vznikla aj inkvizícia. Hlavný predstaviteľ hnutia, ktoré bolo namierené proti svetskej moci církvi bol Arnold z Brescie, žiak Abaelárdov. Radikálne požiadavky, ktoré vzniesol okolo roku 1150 tento augustiniánsky kanonik, že biskupi a klérus sa mali úplne zriecť vlastníctva, cirkevných majetkov a práva na vládnutie, ohrozili celý vtedajší spoločenský systém. Svojím prísnym asketickým životom získal mnoho prívržencov. Po vykázaní z územia Talianska (roku 1139) sa vrátil do Francúzska, odkiaľ musel emigrovať do Zürichu a vrátil sa naspäť do Ríma, kde bol prijatý pápežom Eugenom III. Ten ho omilostil po vykonaní uloženého pokánia. Arnold z Brescie sa však zaplietol do politických bojov, ktoré boli namierené proti pápežskej kúrii a vyvolali mnohé nepokoje, ktoré prinútili pápeža zdržiavať sa mimo Ríma. Cisár Filip Barbarossa povstanie potlačil a vzbúrenca dal k dispozícii rímskemu mestskému prefektovi, ktorý ho odsúdil k smrti obesením (r. 1155). Jeho mŕtvola bola spálená a popol vysypaný do Tibery. Za Arnoldom stál takmer všetok rímsky ľud, ktorý cítil v jeho kázňach potvrdenie svojej požiadavky získať väčšiu samosprávu. Myšlienky tohoto augustiniánskeho mnícha ožili v druhej polovici 13. storočia v súvislosti s hnutím tzv. apoštolských bratov (vyznačovali sa apokalyptickým blúznením). Ich zakladateľom je Gerhard Segarelli z Parmy, ktorého odmietli prijať do františkánskej rehole. V snahe obnoviť cirkev vystúpil v roku 1260 so svojimi myšlienkami a vyvolal celý rad neporiadkov. Jeho spoločenstvo sa vyznačovalo radikálnou chudobou, ale aj otvorenou nenávisťou voči cirkvi. Pápeži Honorius IV. (r. 1286) a jeho nástupca Mikuláš IV. falošných apoštolov prísne odsúdili. Ich zakladateľ bol roku 1294 inkvizíciou odsúdený k celoživotnému žaláru a roku 1300 ako „nenapraviteľný heretik“ upálený. V jeho myšlienkach pokračoval Era Dolcino, ktorý vojenskými výpravami ohrozoval okolie pri Vercelli, kde sa opevnil. Roku 1307 bol popravený.
SEKTY LÚPEŽNÍKOV
Zvláštnou a takmer vždy násilnou cestou išli novovzniknuté fanatické sekty tohoto obdobia. Holanďan Tanchelm z Brabantu napríklad popieral platnosť sviatostí udelených kňazmi, ktorí sú, podľa neho „nečistí“. Nimi udelené sviatosti človeku škodia. Skupina prívržencov viedla nemravný život a zväčša sa živila z lúpeží cirkevných majetkov. Tanchelm sa vydával za Božieho Syna a snúbenca Matky Božej. V roku 1115 bol zavraždený. V Antverpách a ďalších holandských mestách mal s ňou dočinenia sv. Norbért a jeho žiaci. Ďalšia skupina – petrobrusiáni – pomenovaná podľa juhofrancúzskeho kňaza Petra de Bruys, odmietala pod rúškom náboženskej horlivosti krst detí, eucharistiu, obetný charakter svätej omše a sviatosť kňazstva, úctu obrazov, modlitbu za zomrelých, atď. Jeho prívrženci prenasledovali kňazov a mníchov nútili vstupovať do manželstva. Skupina získala širokú podporu medzi ľudom. Nakoniec však na Veľký piatok v roku 1132 zakladateľa sekty obyvatelia St. Gilles neďaleko mesta Aarles upálili na hranici, v ktorej sám chcel spáliť kríže. Stúpenci benediktína Henricha z Lausanne – henriciáni – vo svojom náboženskom fanatickom zápale ničili kostoly, mučili kňazov, odmietali sviatosti. Svojimi horlivými kázňami proti bohatstvu kléru si získali mnohých. Proti týmto skupinám bol vydaný 23. kánon II. lateránskeho koncilu roku 1139. Eon zo Stelly, charakteristický svojimi apokalyptickými názormi sa vydával za sudcu posledného dňa a na seba aplikoval slová modlitby: „skrze toho, ktorý príde súdiť živých a mŕtvych“. Synoda v Remeši (r. 1148) ho označila za psychicky chorého a odsúdila do kláštorného väzenia, kde zakrátko zomrel. Ďalším predstaviteľom heretického hnutia bol Amalrich z Beny pri Chartres (†1206), profesor filozofie a teológie v Paríži. Hlásal identitu Stvoriteľa a tvorstva; účasť veriacich na Tele Kristovom vysvetľoval v panteistickom zmysle. Nesprávne tézy zavrhol pápež Inocent III. Jeho prívrženci amalriciáni, učili o trojnásobnom vtelení Božom a to o vtelení Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi Kristovi a Ducha Svätého v každom veriacom. Zavrhovali sviatosti; pápeža nazývali antikristom.
(pokračovanie v budúcom čísle)
článok Judák, V., INKVIZÍCIA I., In HR, č.4, Roč. XIV, 2003, s.14-15
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára