štvrtok 1. decembra 2011

Pálivý účinok

Jason Rosenhouse - autor a prispievateľ do vedeckých blogov - napísal recenziu na knihu ‘Galileo Goes to Jail and other myths about Science and Religion’. S nápadom napísať takúto knihu prišiel historik Ron Numbers, pretože on a jeho kolegovia už boli príliš unavení a znechutení z toho, ako sa sústavne stretávali v dnešných amerických ‘kultúrnych vojnách’ so stále rovnakými mýtmi. Sám Numbers vzbudil značnú kontroverziu, keď sa formálne stýkal s mnohými kreacionistami a (aj keď s nimi nesúhlasil) v ich zanietenom občianskom postoji sa mu javili ako sympatickí; samozrejme je to pochopiteľné, ak pripomenieme, že je autorom rozsiahlej autoritatívnej histórie antievolučného hnutia.
Rosenhouseova reakcia na knihu ukazuje ťažkosti s vyvracaním série v širokom povedomí celkom príjemne usadených mýtov, ktoré ľudia z oboch strán debaty veda vs. náboženstvo majú tendenciu schvaľovať. A hoci ich môžeme dať na pravú mieru, často napokon odhalíme, že vedľa nich vyrastie menší i keď len o málo slabší mýtus a rozširuje sa s rovnako veľkou silou. Náš pohľad na neskorú antiku - cez optiku Edwarda Gibbona - často spočíva v predstave neobmedzeného pálenia kníh so všetkým čo k tomu patrí, s fanatickými kresťanmi pobehujúcimi okolo vatry, ničiac plody grécko-rímskeho sveta a nahradzujúc tak racionálne myslenie helénskej kultúry spiatočníckymi diskusiami o tom, ako by sa traja ľudia mohli pravdepodobne skryť do jednej osoby alebo kam chodia anjeli cez víkend. Toto je tak presvedčivý obraz, že je veľmi ťažké sa ho zbaviť. V tomto prípade Rosenhouseov pohľad, za ktorým si stojí (a ktorý je podobný Richardovi Carrierovi) je, že raní kresťania vedu nepochovali, iba stratili o ňu záujem (hoci neviem akým spôsobom by do tohto ponurého obrazu zapadli také postavy ako Ján Philoponus alebo Boethius). Toto je v mnohých smeroch rovnako účinný mýtus ako predchádzajúci. Spoločná úporná snaha kresťanov za tisíc rokov zničiť vedu ako celok je celkom príťažlivá. Jednoducho stratiť záujem je iba nepresvedčivé.
Pravda je však trošku zložitejšia. Nepopierateľne síce v západorímskej ríši existoval úpadok vo vedeckom poznaní keďže ako taká prežívala úpadok a nakoniec aj zkolabovala , ale korene tohoto úpadku sa dajú vysledovať až k pohanským rimanom. Po roku 200 pred n.l. tu existoval vzájomná plodná kultúrna výmena medzi grékmi a bilingválnymi rímskymi občanmi z vyšších tried. Toto bol úvodný začiatok príchodu špecifickej intelektuálnej klasickej tradície do rímskeho impéria ale bola to len skrátená spopularizovaná verzia, ktorá bola preložená do latinčiny. Bilingvizmus a podmienky v ktorých prevažoval vedecký prístup potom hlavne po roku 180 n.l. rýchlo upadali keď cisárstvo vstúpilo do krízy 3. storočia. Rímski občania ktorí sa postupne stávali kresťanmi boli preto obmedzení na časti klasickej tradície, ktorá bývala vysvetľovaná a sumarizovaná latinskými autormi. Medzitým bohatšia, oveľa úplnejšia verzia klasickej tradície padla do rúk moslimov keďže títo rýchlo expandovali cez Áziu a oblasti v okolí stredomoria. Táto bola následne preložená do arabského jazyka, ďalej rozvíjaná a prenesená cez severnú Afriku do Španielska. Akonáhle sa západná Európa dostatočne spamätala, jej intelektuáli cestovali do Španielska prekladať tieto zachované spisy a ich obsah prinášali do stredovekej kultúry.
Jedna vec, na ktorú poukazujú istí komentátori, je 'anti-intelektuálna' stopa, ktorú možno badať u niektorých u cirkevných otcov, a tu sa najčastejšie cituje príklad Tertuliána, o ktorom je známe že sa vyslovil 'Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom?'. Napokon sa tento postoj kontrakultúry stráca u tých, ako bol Justín Martýr, ktorí hľadali spoločný základ medzi klasickou filozofiou a kresťanstvom a (čo je oveľa dôležitejšie) Augustín z Hippo, ktorý samozrejme bol proti gréckej učenosti a toto rozhodne vo svojich spisoch využíval pri výkladoch písma a naviac prišiel s veľmi rozšírenou a vplyvnou 'formulou o slúžke', v ktorej ide v podstate o to, aby prírodná filozofia mohla byť využívaná pri interpretácii biblie. Samozrejme v dnešnej dobe si všetci myslíme, že - v princípe - veda by sa mala študovať kvôli nej samej, ale tento prístup bol pre klasický antický svet, v ktorom bola vždy podriadená etike a širokému filozofickému diskurzu, cudzí. Je to tiež princíp, ktorý je aj v súčasnosti od tohoto ideálu bezpečne vzdialený a v praxi veda počas celého 20. storočia bola v značnej miere využívaná ako slúžka pre akokoľvek bláznivú ideológiu, na ktorú si len spomeniete.
Čo vysvetľuje tento 'anti-intelektuálny' prúd v kresťanskom myslení? Zdá sa, že to bol principiálny postoj skôr než jednoduchý 'neviemničizmus' ako to môžte vidieť ak sa obrátite na veľkých učiteľov antiky. Môžte zistiť napríklad to, že v Platónovej republike by sa jej štátni vládcovia mali rodiť selektívnym šľachtením. Že ženy a potomkovia sa musia pre spoločné dobro odkladať do spoločných rezervácií a že ľudstvo sa delí na ľudí zo zlata, striebra, mosadze a železa. Populácia, považovaná za určitý druh lúzy, musí byť ovládaná tak akoby bola len davom násilníckych detí. Ak pôrody nebudú prinášať želané 'typy', deti sa budú môcť zabíjať. Ak sa pozrieme na Aristotela (o ktorom mali raní kresťania naozaj málo vedomostí) možeme si všimnúť, že sa veľmi veľa zaoberal prírodným svetom ale jeho myslenie neobsahuje ani náznak milujúceho a prozreteľnostného Boha kresťanskej viery. Taktiež vykazuje elitistické postoje, ktoré boli zastávané grékmi z vyšších spoločenských vrstiev jeho doby. Ako povedal Bertrand Russell:
’Rozdiel medzi morálnymi a inými ohľadmi sa stal čoraz viac ostrejším v súčasnosti než tomu bolo v dobách antického Grécka. Je to zásluha v človeku byť veľkým básnikom alebo hudobným skladateľom ale nie morálna zásluha; človeka nepovažujeme za väčšieho virtuóza keď vlastní také nadanie alebo že je pravdepodobnejšie že za to pôjde do neba. .......Keď príde k porovnaniu Aristotelových etických chúťok s tými našimi, zistíme v prvom rade prijateľnosť nerovnosti v mnohom priečiacej sa dnešnej modernej mentalite. Nielenže vtedy neexistovala žiadna námietka voči otroctvu alebo nadradenosti manželov a otcov nad ženami a deťmi, ale všeobecne sa pridržiavalo mienky, že čo je najlepšie, to je v podstate len pre malú skupinu vyvolených - ctihodných mužov a filozofov. Väčšina mužov boli zväčša výrobnými prostriedkami pre hŕstku vládcov a mudrcov...V dielach Aristotela takmer úplne absentovalo to, čo možno nazvať láskavosť resp. filantropia. Utrpenie ľudstva, do tej miery ako si ho on uvedomoval, s ním emocionálne ani nepohlo; zastával o ňom intelektuálne postoje, že to je zlo, ale neexistuje žiadny dôkaz, že by bol z toho nešťastný, s výnimkou ak trpiacimi boli jeho priatelia’.
 Aby to bolo ešte horšie, tí ktorí boli najviac oboznámení s helénskym myslením boli veľmi otvorení, aristokratickí Rimania, ktorí si mohli dovoliť vyučovať svoje deti vo filozofii a rétorike. Zrejme to ale nemohol byť svet raného kresťana, skôr to bol svet, ktorý ich občas prenasledoval, kultúra utláčateľa. Takže si myslím, že toto čiastočne vysvetľuje dôvody, prečo obec Božia a obec ľudská boli v ranných kresťanských spisoch udržiavané oddelene a prečo tu existovalo podozrenie z filozofie ako správneho životného usmernenia.
Dôvodom, prečo tento abivalentný postoj nepretrval je ten že akonáhle náboženstvo získalo väčšie uznanie, mohlo sa šíriť pomocou učenia. Toto vyžadovalo pevné intelektuálne zakotvenie v histórii ideí; napríklad čiastočné odmietnutie aristotelizmu vyžaduje aby ste bol aristotelikom. Nemôžete vypracovať vierohodný útok na myšlienkový systém bez toho, aby ste sám neboli v tomto systéme doma. Aj Tertulián bol vyškolený v dialektike a použil ju vo svojich prácach.

Rosenhouse bol taktiež nespokojný so staťou Michaela H. Shanka, ktorá sa zaoberá vyvrátením mýtu, že stredoveká Cirkev potlačila rast vedy. Shankov záver, ak si správne spomínam bol, že ak cirkev sa pokúšala o represiu vedy v tomto smere vykonala mimoriadne zlú prácu. Rosenhouse si z toho nič nerobí a prichádza s odsúdeniami z roku 1277 ako príkladom neoprávneného miešania sa Cirkvi do vedy.
‘Shank ako sa zdá nie je oboznámený s pojmom “Pálivého účinku”, (angl. Chilling effect). Argumentovať tak, že jediní ľudia ktorí boli ovplyvnení daným odsúdením boli len tí, ktorí spadali špecificky pod autoritu nejakého miestneho preláta jednoducho ignoruje nepriame účinky, ktoré takéto opatrenia majú. Niektorý horlivý mladý vedec, všímajúc si, že cirkevné autority majú vo zvyku rutinne odsudzovať isté spôsoby myslenia a argumentácie sa rýchle uvedomí a nebude postupovať v tejto línii”.
 Avšak on určite nie je oboznámený so závermi Edwarda Granta ktorý sa vyslovil v tom zmysle, že v pohľade na ‘nahodilosť božích zásahov a jeho všemohúcnosť robiť si čo sa mu zapáči a menej logických kontradikciíodsúdenia priaznivo ovplyvnili rozvoj vedy stimulovaním filozofov aby sa zamýšľali nad možnosťami ako je pluralita existujúcich svetov vo vzuchoprázdne.' (Stať Edwarda Granta s názvom ‘The effect of the condemnation of 1277 v knihe ‘The Cambridge History of Later Medieval Philosophy’ ss.537-539); alebo pohľad Jamesa Edwarda McClellana, ktorý sa vyjadril, že cit.: ‘ Mimoriadny rozkvet toho, čo sa môže označiť ako ‘semenisko vedy prinášalo, teologicky neškodnú oblasť v rámci ktorej scholastickí filozofi skúmali všetky smery vedeckých možností, ale len hypoteticky na základe predpokladov’ alebo myšlienkových experimentov, respektívne ako výsledky ich dômyselných  predstáv’(Kniha Science and Technology in World History (ss.187-88);alebo pohľad Davida C. Lindberga na odsúdenia ako na 'konzervatívny krok späť' ale taký, ktorý bezpochyby 'povzbudil vedcov aby skúmali nearistotelovské fyzikálne a kozmologické alternatívy'. Osobne si myslím, že mu je pravdepodobne známy pohľad Pierra Duhema (aj keď prehnane nadšený), že "ak musíme priradiť dátum zrodu modernej vedy, tak by sme si mali bezpochyby zvoliť rok 1277, keď parížsky biskup slávnostne prehlásil, že môže existovať niekoľko svetov  a že nebesá ako celok by sa mohli bez protikladu pohybovať priamočiarym pohybom", keďže v skutočnosti bol citovaný v Shankovom článku, ale pravdepodobne ho prečítal len letmo. Ak je toto to, čo spôsobuje ‘pálivý účinok’ potom s jeho pomocou dokážeme z mála urobiť maximálny efekt.

1 komentár:

  1. Takže je mýtus nasledujúce tvrdenie? :
    Veda vznikla na téze o spoznateľnosti usporiadaného diela Stvoriteľa.
    Do akej miery je prijateľné, prípadne neprijateľné?

    OdpovedaťOdstrániť