Procesy s bosorkami patria k nešťastným kapitolám ľudských dejín. To, čo dnešný racionálne rozmýšľajúci človek považuje za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami odpovede na množstvo otázok. Honby na čarodejnice boli satisfakciou nevysvetliteľných a neraz tragických udalostí či javov, ktoré boli pre vtedajšieho nevzdelaného, ale o to väčšmi ustrašeného a sfanatizovaného človeka záhadou. Viera v diabla a v jeho pomocníkov – bosorky a bosorákov – bola hlboko zakorenená v myslení ľudí prakticky v celej západnej a stredovýchodnej Európe. Napriek tomu bola intenzita ich prenasledovania rôzna. Španieli si napríklad vystačili s kacírmi, Maurmi a Židmi prakticky po celý čas a ani samotný pápežský štát nemal s bosorkami veľa problémov. Veľmi málo bola zasiahnutá východná (pravoslávna) Európa. Naopak, rajom bosoriek bolo Francúzsko, švajčiarske kantóny a nemecké kniežatstvá a mestá. Tu vrcholila ich škodlivá činnosť v rokoch 1550 až 1650, najmä počas tridsaťročnej vojny. Škandinávia (nezvyčajne vysokým počtom obvinených detí), Poľsko a Meklenbursko zažili vlny prenasledovaní koncom 17. storočia a v Uhorsku sa najviac procesov konalo v prvých troch desaťročiach 18. storočia, teda paradoxne v období nástupu osvietenstva. Územie dnešného Slovenska tiež nezostalo nedotknuté: doteraz poznáme spolu 364 procesov, z toho jeden sa konal v 15. storočí, 25 v 16., 125 v 17. a 213 v prvej polovici 18. storočia, presnejšie do roku 1768, keď ich Mária Terézia definitívne zakázala. Celkom mylne je teda rozšírená predstava, že vrcholným obdobím činnosti bosoriek bol stredovek. Tu má len svoje korene – v procesoch s kacírmi a rôznymi sektármi. Keď v 12. – 13. storočí vzniesli katari (albigénci) a valdénci kritiku voči cirkvi, reagoval Rím založením ústredného cirkevného úradu – inkvizície (Sanctum officium, rok 1231 až 1232). Efektívnosť pátrania po kacíroch bola v roku 1252 zvýšená povolením mučenia pri vypočúvaní a hranica medzi obvinením z kacírstva a bosoráctva sa rýchlo začala strácať. Keďže inkvizícia je úradom katolíckym, aj prenasledovanie sa prisudzuje najmä katolíckej cirkvi.
Aj to je však omyl. S rovnakou, možno niekedy aj väčšou razantnosťou sa na ňom podieľali protestanti, či už kalvíni, luteráni či anglikáni. Prvenstvo v počte procesov a následných popráv preto nie je možné jednoznačne prisúdiť ani jednému z kresťanských náboženstiev, pretože vykazujú relatívne veľké chronologické i teritoriálne rozdiely. Smutne známou príručkou pri hone na čarodejnice je Malleus maleficarum, dielo dvoch fanatických dominikánov Heinricha Institorisa a Jakuba Sprengera. Kladivo na čarodejnice vzniklo na popud pápeža Inocenta VIII., ktorý navzdory svojmu menu naozaj nepatril k nevinným a od neho hlbšie upadlo pápežstvo už len v časoch Borgiovcov. V bule proti čarodejníctvu z roku 1484 pápež píše: „... je mnoho osôb oboch pohlaví, ktoré, zabudnúc na spásu svojich duší a odpadnúc od katolíckej viery, stvárajú neprístojnosti s diablami, telesne s nimi obcujú ako incubi a succubi, škodia svojimi kúzlami a zločinmi, ničia pôrody žien, mláďatá zvierat, poľnú úrodu, ako aj mužov a ženy, zvieratá a dobytok... Spôsobujú strašné vnútorné i vonkajšie bolesti a trápenia, zabraňujú mužom plodiť a ženám rodiť, mužom spôsobujú, že nemôžu plniť povinnosti voči svojim manželkám, a ženám zase poskytovať svojim mužom riadny manželský život. Okrem toho krivoprísažne zapierajú aj samotnú vieru, ktorú prijali pri sviatosti krstu, a neobávajú sa páchať iné roztopašnosti, hriechy a zločiny...“ Oboch mníchov spomína pápež v bule ako svojich milých synov a podporil ich nielen svojou autoritou, ale aj financiami. Kladivo, ktoré vydali prvýkrát v roku 1487 v Štrasburgu, sa ukázalo ako skutočný bestseller – len počas nasledujúcich dvoch storočí bolo vytlačené ešte 29-krát. Konkurovala mu len Biblia. Práve v pápežskej bule nahodené problémy plodnosti zaujímajú ústredné miesto v obsiahlej štúdii o viere v bosorky od Lyndal Roperovej, profesorky novovekých dejín Oxfordskej univerzity. Nositeľka knižnej ceny Rolanda H. Baintona v kategórii história a teológia za rok 2005 odviedla skvelú prácu a môžem len súhlasiť s názorom kritika z The Guardian, že táto kniha je brilantnou ukážkou investigatívnej histórie. Nejde tu totiž o nejakú zbierku kuriozít ani o pokus o hororové desenie čitateľa tragickými udalosťami dávnej minulosti. Aj keď autorka vychádza z relatívne malého geografického územia juhonemeckého mestečka Nördlingen, podáva nevšedne bohatý, údajmi i analýzami podložený obraz o javoch, ktoré po stáročia držali v strachu celý starý kontinent.
Pri historickom diele nie je obvyklé, že využíva psychologické metódy na vykreslenie mechanizmov, ktorými sa celé spoločenstvá zjednotili na určitej ideológii, ako napríklad vo viere v bosoráctvo. Lyndal Roper si však postavila otázky, na ktoré bežné historické metódy nestačia: Prečo boli z bosoráctva podozrievané najmä ženy; a to predovšetkým staré ženy, ktoré už boli za zenitom plodnosti? Ako sa tieto obvinenia a démonizované, odpudivé strigy dostávali do súladu s obrazom Márie, Matky Božej, ideálnej ženy vtedajšej spoločnosti? Čo bolo hnacou silou, ktorá dokázala primäť ľudí k tomu, aby udávali svojich susedov, príbuzných či známych? Ako a prečo sa zmenil pohľad na osoby, s ktorými ostatní predtým bežne komunikovali, jedli pri jednom stole, spali v jednej posteli? Ako silne pôsobila sexualita na fantáziu ľudí, aká symbolika sa skrýva v predstavách, že bosorky lietajú na metle alebo jazdia na chrbte capa?
Obraz diabolského čarodejníctva so všetkými jeho ozdobami a príslušenstvom, ako sú zmluva s diablom či profanácia svätosti, sa vytváral od polovice 13. do polovice 15. storočia vďaka pracovitosti a snaživosti kňazov a inkvizítorov. Prostredníctvom traktátov, kázní a podobenstiev sa plne rozvinul v 16. storočí, rozšíril do celej Európy a neskôr sa úspešne preplavil aj cez Atlantik. Inkvizičná schéma sa prekrývala so staršími, všeobecne rozšírenými poverami a obzvlášť dramaticky silnela počas samotného priebehu procesov tým, že sa modelovali priznania obvinených, predovšetkým vďaka dvom účinným nástrojom: mučeniu a sugestívnemu vypočúvaniu. Z mnohých príkladov na ilustráciu len jeden: Roku 1598 upadol nördlingenský mestský hrobár do podozrenia, že manipuloval s mŕtvolami. Vo väzení sa však obesil, a tak sa pozornosť zamerala na jeho manželku. Pri prvom vypočúvaní priznala, že jej muž vykopával nebožtíkov a okrádal ich o plachty a vankúše, na ktorých ležali. V siedmom kole po krutom mučení priznala aj pojedanie malých detí, pri ďalšom už predávali mŕtvolky Židom (tradičným a všeobecným nepriateľom). Vrchnosti sa výpoveď javila ako podozrivá, preto dala tri takto „predané“ deti exhumovať. Na veľké prekvapenie ich telíčka našli neporušené.
V týchto súvislostiach je nepredstaviteľné, čo musela pretrpieť iná obvinená, ktorú po 62 tortúrach boli nútení prepustiť, lebo ju nedokázali zlomiť a nepriznala sa k ničomu...
O bezhraničnosti (negatívnej) ľudskej fantázie svedčia mnohé a často sa opakujúce obvinenia z kanibalizmu. Vo veľkej väčšine prípadov ide o pojedanie novorodencov či celkom malých detí, ktoré po vyhrabaní z hrobov uvarili. Samozrejme, pri procesoch nemohli chýbať ani neviazané sabaty a milostné pletky s diablom. Ku všeobecne rozšíreným stereotypom ďalej patrí všetko, čo je spojené so ženskosťou, najmä materstvom – počnúc plodnosťou, pôrodmi, dojčením, šestonedelím až po prežitie alebo smrť novorodenca. Tu autorka opäť siahla hlboko do psychológie, aby analyzovala mentalitu a myslenie vtedajšieho človeka, počnúc „lovcami bosoriek“ – mužmi, zúčastňujúcimi sa na vypočúvaní a konfrontovanými s rýdzo „ženskými“ vecami, až po samotné ženy, ktoré uverili tomu, že sú bosorkami.
Rozvinula veľmi zaujímavú tézu o závisti starien voči mladým, ešte plodným ženám. Ako vyplýva z množstva súdnych protokolov, stareny boli obzvlášť náchylné uveriť našepkávaniu diabla, aby sa stali bosorkami. Po prijatí do ich radov okamžite začali svoju škodlivú činnosť – kántrili susedom dobytok, uriekli deti rôznymi chorobami a poškodzovali ich, robili mužov impotentnými a ženy neplodnými. Ich pričinením vznikali poveternostné katastrofy, požiare, epidémie a neúrody.
Pod pojmom stará žena však nemusíme nutne rozumieť babičku s ôsmimi krížikmi na chrbte. Za „starú“ často považovali už aj tridsiatničku, ktorá vzhľadom na vtedajšie sobášne zvyklosti mohla byť v tom veku starou matkou. Vďaka bezzubému úsmevu, ťažkou fyzickou prácou a neustálymi tehotenstvami deformovanej postave pôsobila naozaj ako starena (napokon, v tom čase málokto vedel, kedy
sa skutočne narodil). Akákoľvek telesná chyba (hrb, bradavica, skrivené telo či končatiny) bola jasnou vstupenkou do radov bosoriek, podobne ako bylinkárska alebo pôrodnícka činnosť.
V európskom priemere asi v 75 až 80 percentách prípadov boli ako bosorky obvinené a aj popravené ženy. Našli sa však aj výnimky. V najstarších švajčiarskych procesoch bolo obvinených viac mužov ako žien a v Normandii to bolo celé postavené na hlavu. Tu tvorili tri štvrtiny obvinených muži, najmä kňazi, ktorí vraj zneužívali posvätné predmety na čarovanie s počasím. V Uhorsku bol každý desiaty obvinený muž. Čítanie výpovedí dokumentuje neuveriteľný a pre nás už nepochopiteľný myšlienkový a emocionálny svet ranonovovekého človeka. Hrozným paradoxom je, že v prvej polovici 18. storočia, keď (v Nemecku) už honba na bosorky utíchala, ešte raz vzplanul plameň nemilosrdenstva, a to v oveľa horšej forme – obviňovaním detí.
Hravú detskú fantáziu zdeformovali do monštruózneho „diabolského“ myšlienkového sveta a mnohí rodičia označili svoje vlastné deti za prekliate diabolské plemeno a ich popravu pociťovali ako zadosťučinenie spravodlivosti.
Každý, kto hľadá v procesoch s bosorkami viac než len tragické kuriozity, sa už pravdepodobne zamyslel nad otázkou, prečo často vzdelaní ľudia (a sudcovia i kňazi takými v tých časoch určite boli) podľahli viere v bosorky. A podľahli jej natoľko, že dokázali na základe veľmi imaginárnych dôkazov poslať niekoho na mučidlá či na popravisko. Vo väčšine prípadov totiž nešlo o ľudí so sadistickými sklonmi, ktorí by sa boli vyžívali v spôsobovaní bolesti a trápenia blížnemu. Práve naopak, často sami prežívali vnútorné muky zo svojho konania a pred výčitkami svedomia ich ochránilo len presvedčenie o nevyhnutnosti takého postupu. Na druhej strane totiž stála pospolitosť dediny či mesta. Pod tlakom verejnej mienky musela vrchnosť zasiahnuť, aj keby sama obvinenie bagatelizovala. Elimináciou problémového jedinca sa vyriešili hneď
dve veci – jednak sa odstránil samotný problém, jednak sa vztýčil výstražný prst pre ostatných.
V bosoráckych procesoch dodnes celkom bezdôvodne prevládajú mylné stereotypy a často sa používajú ako nie celkom čistá zbraň v proticirkevných polemikách. Iste, cirkev a jej predstavitelia tu zohrali dosť negatívnu úlohu. Ale pokiaľ ide o vinu, tá sa týkala rovnako aj svetskej vrchnosti. Všadeprítomný strach, ľudská zloba, závisť, ale najmä nevedomosť, nevzdelanosť a snaha o vysvetlenie nepochopiteľných javov museli bezpodmienečne viesť k hľadaniu a napokon i nájdeniu nejakého vinníka. Ak však v 21. storočí počujeme vo verejnoprávnom rozhlase reči, ktoré svojím obsahom zmeškali dobu o niekoľko sto rokov, zostane nám rozum stáť. Narážam na reláciu Cesty z 1. septembra 2007, venovanú satanizmu a bosoráctvu. Andrej Štiavnický, samozvaný vedec a geniálny znalec ranonovovekej histórie, v nej vnútil svoje fantazmagórie a chorobné nezmysly teológovi a kňazovi, seriózne sa zaoberajúcemu satanizmom. Z násilného skríženia obáv pána farára z deštruktívnych vplyvov moderných satanistov s nepodloženými, vymyslenými a absurdnými víziami pána spisovateľa vzišiel neurčitý „mačkopes“.
Poslucháč mal čo robiť, aby sa vedel rozhodnúť, či počuje zlý horor alebo má lúštiť symptómy nejakej diagnózy. V každom prípade by schopnosť Andreja Štiavnického zmanipulovať teológa ovenčeného troma titulmi stála za to, aby si ju preverila inkvizícia, alebo radšej nejaký psychiater.
Mimochodom, ak sa pán Štiavnický zastaví, rada mu darujem slovník cudzích slov. V budúcnosti by sa potom nemusel pred verejnosťou blamovať a možno by pochopil, že medzi serióznou vedou a rozprávkami starej matere je rozdiel. Asi taký, ako medzi akadémiou a epidémiou.
Tünde Lengyelová
Recenzia na knihu Lyndal Roper, Hexenwahn. Geschichte einer Verfolgung, C. H. Beck Verlag, 2007, 470 strán, 26,90 Euro
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára