pondelok, 21. mája 2012

Počiatok honov na čarodejnice

Prvé hony na čarodejnice v pravom zmysle tohto výrazu sa v západnej Európe objavili na začiatku pätnásteho storočia. Jedna z prvých sérií čarodejníckych procesov sa odohrala v Taliansku a vo frankofónnych a germanofónnych oblastiach okolo západných Álp. Samozrejme obava z škodlivého kúzelníctva mala v stredovekej Európe hlboké korene a jeho oficiálne povolené súdne stíhanie ako aj ľudové prenasledovanie bolo nasmerované na ich predpokladaných pôvodcov už dlho predtým. Ale práve v pätnástom storočí sa naplno rozvinul stereotyp diabolského čarodejníctva, ktorý potom pretrvával počas obdobia hlavných honov na čarodejnice v šestnástom a sedemnástom storočí.
Pre nasledujúce vypuknutie týchto honov bolo najdôležitejším faktorom jasné rozvinutie v rámci stereotypu kultických a konšpiračných aspektov čarodejníctva. To znamená, že čarodejnice boli podľa tohto stereotypu členmi organizovaných skupín zapojených do diabolsky vedeného spiknutia, ktorého cieľom bolo rozvrátiť a zničiť kresťanské komunity a napokon aj celú kresťanskú civilizáciu. Hoci jednotlivé procesy s čarodejnicami môžu pripomínať skoršie procesy pre škodlivú mágiu, plnohodnotné hony na čarodejnice boli možné až potom, čo sa začal utvárať ucelený koncept, že čarodejnice pôsobia ako súčasť organizovaného, konšpiračného kultu. Hon na čarodejnice v plnej miere by sa teda mohol rozvinúť z jediného procesu alebo relatívne rozsiahlej skupiny procesov buď za predpokladu, že autority sa čoraz viac utvrdzovali v presvedčení o reálnej existencii veľkého počtu čarodejníc pôsobiacich v danej oblasti alebo keď usvedčené čarodejnice obviňovali resp. boli prinútené k výpovediam o členstve ďalších v ich sekte. A napokon hony na čarodejnice sa rovnako tak objavili aj vďaka spoločnému vplyvu istých aspektov západoeurópskeho právneho postupu, určitých pojmov týkajúcich sa démonickej moci a aktivity prebranej zo štandardnej kresťanskej démonológie a veľmi rozšírenej povery o skutočnej účinnosti škodlivej mágie resp. maleficium.
Strach zo škodlivej mágie a oficiálne postihy proti takejto mágii boli v stredovekej Európe dlhotrvajúcim postojom a  legislatíva proti tomu, čo sa považovalo za škodlivé formy mágie rovnako tak existovalo aj v období klasickej antiky. V kresťanskej Európe odsúdenie a pokusy o represiu takejto mágie vyšli z dvoch odlišných tradícií, náboženskej a sekulárnej. Od začiatkov kresťanstva boli cirkevné autority presvedčené že veľa, ak nie väčšina z údajnej magickej aktivity vo svete je v skutočnosti výsledkom pôsobenia démonických síl. Mágovia, teda tí, ktorí o sebe tvrdili, že dokážu manipulovať s prírodnými, okultnými silami boli namiesto toho podozrievaní z vyvolávania a obracania sa na démonov. Raní Cirkevní Otcovia ako bol napr. sv. Augustín odsúdili prax údajne démonickej mágie ako vážne previnenie sa proti kresťanskej viere a z rovnakého dôvodu odsudzovali mágiu i najstaršie cirkevné právne kódexy. V období raného stredoveku kresťanské penitenciály, príručky o pokání používané kňazmi, obsahovali odsúdenia mágie. Tresty predpísané za takéto praktiky samozrejme boli z pohľadu neskorších štandardov relatívne ľahké. Kresťania, ktorí vykonávali mágiu boli nútení si priznať a vyznať svoje hriechy a konať pokánie. V prípadoch extrémnej zatvrdlivosti, bola nutná exkomunikácia. Také tresty sa používali po celé dvanáste storočie. Následne zvýšená obava Cirkvi z herézy a pochopiteľná potreba oveľa aktívnejšie bojovať s heretikmi začala posilňovať rastúcu tvrdú odpoveď na mágiu.
Na dôvažok k klerikálnym obavám a cirkevnej legislatívy týkajúcej sa mágie v období raného stredoveku tu bola aj  značná časť sekulárneho práva. Sekulárne obavy sa v ničom neodlišovali od cirkevných. Svetskí vládcovia vo všeobecnosti prijímali klerikálnu asociáciu mágie s démonickou invokáciou a pokúšali sa vynútiť kresťanskú morálku pomocu svojich právnych kódexov. Napriek tomu v tom najvšeobecnejšom slova zmysle sa dá povedať, že hoci klerikálne obavy sa zameriavali na údajne démonickú povahu takejto mágie, sekulárna legislatíva sa oveľa viac zaoberala škodlivými účinkami, ktoré by údajne mágia mala spôsobovať. Sekulárne právne kódexy sa preto viac okrajovo zaoberali zločinom  maleficia, resp. škodlivej mágie. Mnohé z týchto právnych ustanovení predpisovalo popravu ako potenciálny trest v prípadoch týkajúcich sa zlovoľnej mágie. Také odsúdenie vychádzalo z tradičných germánskych zákonov proti škodlivému kúzelníctvu ako aj z relatívne striktných neskoro-cisárskych právnych kódexov namierených proti mágii a mágom. Napriek existencií takejto legislatívy samozrejme súdne stíhania pre zločin škodlivej mágie zostávali počas celého obdobia raného stredoveku limitované. Kľúčovým faktorom bolo používanie akuzačnej procedúry na väčšine európskych súdov pred dvanástym a trinástym storočím.
V rámci akuzačnej procedúry mohla ukrivdená stránka iniciovať súdne konanie podaním obvinenia zo zločinu. Táto osoba potom následne zobrala na seba zodpovednosť dokázať vinu obvineného resp. obvinených. Ak samozrejme obvinený bol sprostený viny, potom žalobca bol predmetom trestného konania. Táto procedúra slúžila na obmedzenie počtu úplne falošných obvinení. Spolu so zločinmi, ktoré údajne boli spojené s použitím mágie, ktorá bola tajomná samotnou svojou povahou, nebolo často možné získať jasný dôkaz viny. V týchto prípadoch obvinení mohli byť prinútení podstúpiť tzv. súdny ordál. Teoreticky táto praktika vkladala určenie viny alebo neviny do rúk Boha. V skutočnosti bol tento rituál značne subjektívny a bolo jasné, že žiadny žalobca si nemohol byť istý konečným nastolením spravodlivosti týmito prostriedkami. V celkovom súhrne aspekty akuzačnej procedúry v značnej miere tlmili potenciál pre rozsiahle obvinenia zo škodlivého kúzelníctva a činili tak veľmi ťažkými ten druh paniky a reťazovej reakcie obvinení, ktoré tak charakterizovali neskoršie hony na čarodejnice. Na začiatku dvanásteho a pokračujúc v štrnástom a pätnástom storočí, samozrejme európske súdy, cirkevné ako aj sekulárne, sa v zvýšenej miere vzdialili od používania  akuzačnej procedúry a namiesto nej prijali inkvizičnú procedúru ako ich základnú operačnú metódu.
Na rozdiel od akuzačnej procedúry, v inkvizičnom postupe bremeno dokázania viny resp. neviny podozrivého zo zločinu spadalo na zamestnancov súdu a nie na osobu, ktorá vzniesla pôvodné obvinenie. Na dôvažok súd mohol iniciovať vyšetrovanie alebo proces, aj v tom prípade kedy nebolo vznesené žiadne obvinenie zo spáchania zločinu. V mnohých prípadoch súdy konajúce na základe inkvizičnej procedúry čo sa týka zberu a vyhodnocovania dôkaznej situácie fungovali oveľa sofistikovanejším spôsobom než tie, ktoré sa riadili procedúrou akuzačnou. Práve v prípadoch údajného kúzelníctva, ktoré bolo stále záhadným zločinom, boli viditeľné dôkazy alebo očití svedkovia takmer vždy zriedkavé. V takýchto prípadoch najlepšími prostriedkami na získanie usvedčujúcich dôkazov bolo pomocou priznania podozrivej stránky. Pretože sa zistilo, že sa ľudia len málokedy ochotne priznávajú k nebezpečnému zločinu, za účelom zistenie pravdy od podozrivých bolo predpísané použitie mučenia. Obmedzenia a kontrolné mechanizmy pri aplikácii tortúry boli síce zavedené, ale mohli byť ľahko ignorované prehnane horlivými magistrátmi odhodlanými po usvedčení. Najmä v situáciách, v ktorých povaha zločinu rozšírila neistotu alebo paniku, ako to bolo v prípade honov na čarodejnice, súdne obmedzenia pri používaní tortúry boli často odsunuté stranou. Neobmedzená tortúra dovoľovala magistrátom vynucovať výpovede a zabezpečovať tak usvedčenia pre skutočne akýkoľvek zločin, ku priznaniu ktorého mohli podnietiť obžalovaného. Rozšírenie používania inkvizičnej procedúry a mučenia na súdoch v západnej Európe preto poskytlo nutný základ pre neskoršie fungovanie honov na čarodejnice.
Samotná existencia legálneho a procedurálneho základu samozrejme neviedla priamo k honu na čarodejnice. Skôr to bola základná úroveň záujmu o údajné magické praktiky, ktorá vzrástla medzi náboženskými ako aj sekulárnymi autoritami, rovnako ako odhalenie, že vykonávatelia škodlivého kúzelníctva boli členmi heretických a konšpiračných démonických kultov. Počiatočné znaky novej úrovne záujmu v týchto obastiach sa stali badateľnými na začiatku štrnásteho storočia. Proces s lady Alice Kytelerovou z Kilkenny v Írsku sa často považuje za druh protočarodejníckeho honu charakteristického pre toto obdobie. Lady Alice si mala vziať postupne množstvo bohatých mužov. Jej prví traja manželia zomreli za záhadných okolností a keď začal aj jej štvrtý manžel chorľavieť, bola obvinená z očarovania týchto mužov a z ich následného zavraždenia pomocou kúzelníckych praktík. V roku 1324 prevzal tento prípad biskup Richard Ledrede a napokon Alice a skupina podozrivých jej údajných komplicov boli usvedčení nielen z použitia škodlivej mágie, ale taktiež z odhodenia kresťanskej viery a zo zhromažďovania spolu do kultu aby v ňom uctievali a obetovali démonom. Hoci jeden člen tejto skupiny bol upálený na hranici, Alice unikla bez trestu a to tak, že utiekla do Anglicka avšak proces s ňou nespustil žiadne podobné obvinenia v tom čase v Írsku. Napriek tomu tento prípad odhalil to, že došlo k prepojeniu škodlivého kúzelníctva s démonickou invokáciou a rovnako tak aj s kultickým uctievaním démonov.
Podobná predzvesť chmár neskorších aspektov honov na čarodejnice sa dá vysledovať v procese s templárskymi rytiermi pre herézu, sodomiu a idolatriu a v konečnom potlačení templárov ako vojenského a náboženského rádu. V skutočnosti bol tento prípad politicky motivovaný. V roku 1307 úradníci v službách francúzskeho kráľa Filipa IV. vzniesli mnohé obvinenia proti templárom tak aby kráľovská vládna moc  mohla skonfiškovať nesmierne bohatstvo a majetky, ktoré vlastnili rytieri. Niekoľko kľúčových templárskych vodcov bolo zatknutých a uväznených a boli vyslýchaní za použitia krutej tortúry. Napokon sa väčšina priznala k rôznym obvineniam vrátane heretických názorov a zapretiu kresťanskej viery, homosexuálnym praktikám a uctievaniu démona v podobe hlavy známej ako Bafomet. Pápež Klement V., pretože podľahol tlaku francúzskeho kráľa, rád oficiálne zrušil v roku 1312 a v roku 1314 veľmajster templárskeho rádu, Jacques de Molay a iní vodcovia boli upálení na hranici. Hoci obvinenia z kúzelníctva významne nefigurovali v procese s templármi, tento prípad bezpochyby slúžil ako príklad postupov, ktoré neskôr charakterizovali čarodejnícke procesy—extrémne a nepodložené obvinenia a falošné výpovede  získané použitím tortúry (mnohí templári neskôr odvolali svoje počiatočné priznania, ale týmto počinom si zabezpečili len obvinenie, že sú relapsovaní heretici).
Prípady inkvizičných procesov s templármi a s Alice Kytelerovou taktiež odhalili ďalší dôležitý aspekt pôvodu možných honov na čarodejnice v západnej Európe, menovite ten, že na začiatku štrnásteho storočia sa obvinenia zo škodlivého kúzelníctva a kultického uctievania démonov vznášali najmä voči relatívne vysoko postaveným obžalovaným. Obvinenia z použitia kúzelníckych praktík na kniežacích dvoroch sa vyskytovali po celý stredovek, ale počet jasne politicky motivovaných procesov s kúzelníkmi ako sa zdá zvýšil na začiatku štrnásteho storočia tým sa zvýšili obavy z potenciálnej hrozby ktorá pramenila zo škodlivej mágie medzi mocnými vrstvami po celej Európe. Ani pápežský dvor nebol voči tomuto imúnny. V r. 1258 pápež Alexander IV. mal udeliť všetkým pápežským inkvizítorom pokyn, aby sa stránili procesov s kúzelníkmi, pokým by mágia jasne nevykazovala nejakú formu herézy. V r. 1320, samozrejme pápež Ján XXII., hlboko zaujatý vecami ohľadne kúzelníctva prinajmenšom zčasti pretože sa obával, že jeho politickí nepriatelia budú používať mágiu proti nemu, nariadil inkvizítorom aby rozšírili svoje vyšetrovanie na všetky druhy kúzelníctva, ktoré obsahovali vyvolávanie a uctievanie démonov a v roku 1326 formálne exkomunikoval všetkých kresťanov, ktorí by boli usvedčení z praktizovania mágie, ktorá obsahovala vyvolávanie démonov.
Obavy z démonickej, heretickej a napokon kultickej povahy väčšiny magickej aktivity sa začali objavovať medzi cirkevnými autoritami v rámci celého štrnásteho storočia. Na začiatku tohto storočia osvedčil  inkvizítor Bernard Gui jasný ale stále relatívne mierny záujem o kúzelníctvo. Vo svoje inkvizičnej príručke Practica inquisitionis heretice pravitatis (Prax v inkvizícii heretickej neprávosti), zostavenej okolo roku 1324 Gui venoval len malú časť diskusii o kúzelníctve a hoci považoval mágiu za aspekt herézy, detailne v nej nerozoberal povahu heretickej mágie. O päťdesiat rokov neskôr samozrejme inkvizítor Nicolas Eymeric, vo svojej príručke Directorium inquisitorum (Katalóg pre inkvizítorov), napísanej v r. 1376, predstavil rozšírenú argumentáciu o nutne heretickej povahe démonickej mágie. Samotný skutok vyvolania démona, tvrdí Eymeric tvorí skutok uctievania aj keď pri tom neboli prítomné žiadne iné otvorené znaky uctievania. Preto v sebe všetky skutky démonickej mágie obsahujú idolatriu a preto boli dôkazom herézy. Eymericove argumenty predstavovali definitívny dôkaz pre mnoho cirkevných autorít ktorí prišli po ňom a poskytli tak základ pre inkvizičný postup proti podozrivým mágom počas celého obdobia honov na čarodejnice.
Akonáhle sa prax údajne démonickej mágie pevne usadila ako tá, ktorá je zložená z uctievania démonov a teda ako forma herézy, bolo pravdepodobne prirodzené, že ľudia podozriví z praktizovania kúzelníctva by sa mali stať podozrivými taktiež z toho, že sú súčasťou organizovaných kultov práve tak ako iné údajné heretické skupiny o ktorých sa to tiež tvrdilo. Počas neskorého štrnásteho storočia a  na začiatku storočia pätnásteho významne narástol počet procesov spojených so škodlivou mágiou a kriticky v priebehu týchto procesov dochádzalo k implantovaniu prvkov diabolskej herézy do obvinení z jednoduchého malefícia. Tieto prvky diabolizmu v sebe obsahovali koncept, že čarodejnice boli členmi  démonicky organizovaných kultov, ktoré sa tajne stretávali aby oslavovali, tancovali a uctievali démonov alebo Satana. Tiež mali byť údajne zapojení do vzájomných sexuálnych orgií, s démonmi alebo so samotným Satanom a konali množstvo ďalších hrozných skutkov, ako napr vraždenie a jedenie bábätok alebo malých detí a znesväcovanie kríža a eucharistie.
Dôvody pre vzostup v počte procesov počas tohto obdobia sú nejasné. Do určitej miery by mohol tento zjavný nárast byť výsledkom lepšieho zachovania historických prameňov z tej doby. Samozrejme vtedajšie autority jasne verili, že mágia a čarodejníctvo bolo rastúcou hrozbou pre svet, ktorá ako sa zdá odrážala v skutočnom zvýšení počtu obvinení a súdnych stíhaní. Mnohé štúdií malo odhaliť, že obvinenia z čarodejníctva a hony na čarodejnice mali často pôvod v ekonomických alebo sociálnych nepokojoch na miestnej úrovni: agrárne krízy; sústavne nepriaznivé počasie; nové ekonomické alebo obchodné vzory v regióne; alebo spory medzi susedmi kvôli vlastníctvu, spoločenskému postaveniu alebo mnoho iných problémov. Celkový nárast počtu procesov sa môže dať vysvetliť zovšeobecnenou ekonomickou resp. sociálnou krízou, ktorá  zhoršila takéto lokálne konflikty. Pokusy spojiť navzájom nárast v počte súdnych stíhaní za čarodejníctvo k zovšeobecneným krízam tejto povahy samozrejme odhalili rozpory rovnako ak aj odkryli jasne vodítka.
Ďalším všeobecným faktorom ktorý znamenal zvýšený záujem o čarodejníctvo v tomto období bolo hnutie za náboženskú reformu, ktoré malo svoj pôvod v Cirkvi. Mnohé cirkevné autority boli presvedčené, že kresťanská viera na konci štrnásteho a na začiatku pätnásteho storočia bola na úpadku a že v celej kresťanskej spoločnosti bolo potrebné všeobecné morálne a spirituálne oživenie. Mimoriadne populárni kazatelia ako boli Vincent Ferrer a Bernardín zo Sieny prinášali toto reformné posolstvo ľudu pomocou média vo forme ľudových kázaní. Hrozba, ktorú predstavovali čarodejnice pre kresťanskú spoločnosť bola kľúčovou témou využívanou týmito mužmi. Nie je teda prekvapením, že mnoho raných čarodejníckych procesov sa vyskytlo v Dauphiné a v západnom Švajčiarsku vďaka burcovaniu v rámci Ferrerových ciest  po týchto regiónoch a Bernardín bol spojený s niekoľkými čarodejníckymi procesmi v Taliansku.
Väčšina procesov s čarodejnicami v tomto období začala s obvineniami z jednoduchého malefícia bez akéhokoľvek náznaku ďalších heretických resp. diabolských prvkov. Obvinenia boli zvyčajne vznášané ľuďmi proti ich blízkym spoločníkom alebo susedom, inými slovami, ľuďom s ktorými sa dostali do sociálneho alebo ekonomického konfliktu a tieto druhy napätia vo všeobecnosti tvorili pôvodné obvinenia z malefícia. Samozrejme, keď sa tento príklad dostal k súdu, skúsení sudcovia cirkevní alebo sekulárni ale rovnako oboznámení s konceptmi démonickej mágie a herézy, pomohli uviesť myšlienky diabolizmu. Akonáhle sa tieto myšlienky plne zakomponovali do údajných praktík škodlivej mágie, objavil sa náhle stereotyp čarodejníctva a tým pádom boli možné skutočné hony na čarodejnice. Vďaka konceptu čarodejníc fungujúcich ako členky démonicky organizovaných, konšpiračných kultov, obvinenia a procesy teraz mohli prameniť nielen z jednotlivých konfliktov, ale zo všeobecného pocitu ohrozenia celej komunity. Jednoduché obvinenie tak mohlo podnietiť omnoho viac a od jednotlivých podozrivých sa dalo čakať, mučením alebo pod hrozbou mučenia, že budú menovať spoločníkov ako členov rozsiahleho kultu čarodejníc a čarodejníkov, ktorých autority alebo celá komunita mohla upodozrievať, že operujú v regióne.
Prvým zo série čarodejníckych procesov a honov na čarodejnice sa konali na začiatku pätnásteho storočia v oblastiach Talianska; v Savojsku a v kraji Dauphiné; na teritóriách švajčiarskych miest Bern, Fribourg, a Luzern; a v diecéze Lausanne a Sion (približne v súčasných švajčiarskych kantonoch  Vaud a Valais). V mnohých z týchto oblastí sa zvýšil počet čarodejníckych procesov vychádzajúcich priamo zo skorších procesov s valdénskymi heretikmi a mechanizmy využívané autoritami na odhalenie a vyhladenie heretikov boli prevzaté a použili sa rovnako aj na čarodejnice. Obzvlášť ako sa zdá, tu bola prítomná úzka spolupráca medzi sekulárnymi a cirkevnými autoritami ako typický prvok, ktorý spájal mnoho raných honov na čarodejnice. Rovnako v tej dobe niektoré z prvých historických záznamov popisujúce koncept kultického, konšpiračného čarodejníctva, boli napísané v týchto regiónoch. Sekulárny kronikár z Luzernu Hans Fründ popísal údajné aktivity kultu čarodejníc vo Valais v roku 1428. Okolo roku 1436 francúzsky svetský sudca Claude Tholosan zostavil traktát o čarodejníctve založený na jeho skúsenostiach, ktoré získal pri vedení čarodejníckych procesov v Dauphiné. Pravdepodobne taktiež v polovici desaťročia, anonymný cirkevný autor, s veľkou pravdepodobnosťou inkvizítor, napísal pojednanie Errores Gazariorum (Omyly Gazarov resp. Gazariov t.j. katarov, časté označenie heretikov a neskôr čarodejníc), popisujúce omyly tejto heretickej sekty čarodejníc a v roku 1437 a 1438 dominikánsky theológ Johannes Nider napísal obsiahle príbehy o čarodejníctve, zväčša založené na procesoch vedených svetským sudcom Petrom z Bernu v údolí Simme bernského Oberlandu, hornatej oblasti  južne od mesta. Nider zozbieral mnohé zo svojich príbehov príbehov o čarodejníctve počas svojho pobytu na koncile v Bazileji, veľkom ekumenickom koncile Cirkvi konajúcom sa v rokoch 1431 až 1449 v meste Bazilej, nachádzajúcom sa práve severne od oblastí, kde práve prebiehal jeden z prvotných honov na čarodejnice. Tento koncil, na ktorom sa zišli klerici z celej Európy,  slúžil ako určitý druh mozgového centra ideí a záujmov o čarodejníctvo a pomohol tak rozšíriť pôvodne celkom lokálne sústredený záujem o kulty čarodejníc a dynamiku honov na čarodejnice na iné oblasti Európy. Akonáhle sa myšlienka konšpiratívnych kultov čarodejníc stala široko prijímanou v rámci celej Európy, hony na čarodejnice by mohli a aj sa vyskytli v takmer každom regióne starého kontinentu.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Bailey, Michael D. 1996. “The Medieval Concept of the Witches’ Sabbath.” Exemplaria 8: 419–439.
———. 2001. “From Sorcery to Witchcraft: Clerical Conceptions of Magic in the Later Middle Ages.” Speculum 76: 960–990.
———. 2003. Battling Demons: Witchcraft, Heresy, and Reform in the Late Middle Ages. University Park: Pennsylvania State University Press.
Blauert, Andreas. 1989. Frühe Hexenverfolgungen: Ketzer-, Zauberei- und Hexenprozesse des 15. Jahrhunderts. Hamburg: Junius.
———, ed. 1990. Ketzer, Zauberer, Hexen: Die Anfänge der europäischen Hexenverfolgungen. Frankfurt: Suhrkamp.
Borst, Arno. 1992. “The Origins of the Witch-Craze in the Alps.” Pp. 101–122 in Medieval Worlds: Barbarians, Heretics, and Artists. By Arno Borst. Translated by Eric Hansen. Chicago: University of Chicago Press.
Cohn, Norman. 2000. Europe’s Inner Demons: The Demonization of Christians in Medieval Christendom. Rev. ed. Chicago: University of Chicago Press.
Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Learned and Popular Culture, 1300–1500. Berkeley and Los Angeles: University of California Press.
———. 1989. Magic in the Middle Ages. Cambridge: Cambridge University Press.
Klaits, Joseph. 1985. Servants of Satan: The Age of the Witch Hunts. Bloomington: Indiana University Press.
Levack, Brian P. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London and New York: Longman.
Peters, Edward. 1978. The Magician, the Witch, and the Law. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
———. 2002. “The Medieval Church and State on Superstition, Magic, and Witchcraft: From Augustine to the Sixteenth Century.” Pp. 173–245 in The Middle Ages. Vol. 3 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.
Russell, Jeffrey Burton. 1972. Witchcraft in the Middle Ages. Ithaca, NY: Cornell University Press.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára