sobota, 5. mája 2012

Pápežstvo a pápežské buly

Vo vývoji perzekúcie čarodejníctva hralo centrálnu úlohu rímske pápežstvo a jeho rozhodnutia o oficiálnej doktríne. Denominačný prístup k cirkevnej histórii v devätnástom storočí predstavil postoje pápežov v jednostrannom svetle, buď polemicky alebo apologeticky. Z toho pramenili prehnané interpretácie, usmerňované nasledujúcim výskumom a štúdiom originálnych textov počas nedávnych desaťročí. Ako celok sa naše vyhodnotenie úlohy pápežstva vo vytváraní a udržiavaní doktríny čarodejníctva stalo oveľa odstupňované, ale dodnes v tejto otázke nebol dosiahnutý žiadny všeobecne akceptovaný vedecký konsenzus.
Pápežstvo, ktoré sa postupne vyvinulo vďaka rastúcej dôležitosti biskupa Ríma po piatom storočí, dosiahlo svoj celkový význam v desiatom a jedenástom storočí a stalo sa konečnou autoritou latinskej Cirkvi vo všetkých oblastiach doktríny, vrátane problémov démonológie a čarodejníctva. V stredoveku právne rozhodnutia Svätej Stolice teoreticky vyžadovali absolútnu poslušnosť, ale pápežská neomylnosť v doktrinálnych otázkach nebola úplne nesporná. Iba ku koncu konciliárneho hnutia a po protestantskej reformácii v šestnástom storočí bola v rámci post-tridentskej Rímskokatolíckej Cirkvi pápežská absolútna autorita v oblasti doktríny nespochybniteľná. Pápežské vyhlásenia o doktríne čarodejníctva sa musia tiež chápať vo svetle dogmatizácie pápežskej jurisdikčnej moci a neomylnosti v r. 1870— deklarácia, ktorá retroaktívne pokrývala doktrinálne vyhlásenia, urobené predchádzajúcimi rímskymi biskupmi a vyvodzovala ich univerzálnu platnosť.
V období raného stredoveku bola celá západná Cirkev, vrátane jej pápežov, zaujatá prekonávaním reliktov pohanstva. Pápež Gregor I. (vládol v r. 590–604) sa pokúšal o syntézu ľudových pohanských požiadaviek s tvrdeniami kresťanskej viery, obzvlášť spojenými s rozkvetom úcty k relikviám svätých a celej oblasti zázrakov; kresťanské kostoly sa vtedy stavali nad základmi starovekých chrámov, takto vytvárajúc kontinuitu náboženských kultov na miestach, ktoré kresťanskými pôvodne neboli. Počas vlády Karola Veľkého (768–814), sa vo franskom kráľovstve pokúsil o vyčistenie pozostatkov pohanstva vydávaním tzv. kapitulárov, ktoré boli prijímané pápežmi na cisárskych synodách. Početné predpisy bojovali s čarodejníckymi praktikami a boli proti takým súdnym problémom ako pomstychtivá "spravodlivosť" proti údajným kúzelníkom a čarodejniciam. Takýto postoj charakterizoval Cirkev a občianske autority až do obdobia vrcholného stredoveku; pápežské okružné listy o čarodejníctve boli v podstate obmezené na špecifické problémy, ako napríklad list pápeža Gregora VII. dánskemu kráľovi Haraldovi, v ktorom mu striktne zakazoval lynčovanie údajných čarodejníc.
Od trinásteho storočia niekoľko zmien udalostí vyprovokovalo tuhšie zorganizovanie rímskej Cirkvi: veľká zbierka cirkevného práva, tzv. Decretum gratiani (Graciánova Harmónia nesúhlasných kánonov, známa ako  Decretum, revízia prebiehala v r. 1130–1140) a objavila sa jedna z prvých rozsiahlych príručiek a tzv. summae (Súm resp. zbierok teologických pojednaní a kanonického práva)  systematicky zaznamenávajúca teológiu v jej úplnosti; v trinástom storočí získavala svoj vlastnú tvár práve tým ako začala zápasiť s heretickými hnutiami vo svojom vnútri. Decretum gratiani, uznaný a zdokonalený pápežstvom obsiahol  v sebe mnoho ustanovení ohľadne čarodejníctva, väčšinou prevzatých zo ranostredovekých textov; to viedlo k podloženiu právnych úvah, ktoré následne ovplyvnili kumulatívny koncept čarodejníctva. Pretože Decretum gratiani sa nikdy nezmienil o takých veciach ako sú čarodejnícke sabaty alebo čarodejnícka sekta a poprel vieru v lietanie čarodejníc, v súlade s franskými kapituláriami (Canon Episcopi, okolo r. 906), prípadný vývoj konceptu čarodejníctva skôr obmedzoval. Samozrejme kánonické právo taktiež obsahovalo dostatok klauzúl o heréze vo všeobecnosti a jej následné vyšetrovanie poskytovalo pre advokátov krutej perzekúcie čarodejníc značnú podporu.
K počiatočnému prelomovému bodu, od ktorého sa neskôr prešlo k omnoho krutejšiemu prenasledovaniu čarodejníctva, sa dospelo za pontifikátu pápeža Alexandra IV. (vládol v r. 1254–1261), ktorý vydal nariadenie určené dominikánom a františkánom, ktorým bola zverená činnosť v rámci novej pápežskej inkvizície, že kúzelníctvo a veštenie by sa malo vyšetrovať len ak je spojené so silným podozrením z herézy. Toto nariadenie, vsunuté aj do Corpus iuris canonici (Kódexu kanonického práva, par. 6, k. 5, 2), odvodzovalo isté paralely medzi kúzelníctvom resp. veštením a herézou, ktorá bola hlavným nebezpečenstvom pre Cirkev. Až do začiatku štrnásteho storočia dochádzalo k vydávaniu ďalších inštrukcií iba sporadicky a to len za veľmi špecifických podmienok, napríklad v r. 1303 pápež Bonifác VIII. (vládol v r. 1295–1303) intervenoval proti biskupovi z Coventry obvinenému z uctievania Diabla a v r. 1318 Ján XXII. (vládol v r. 1316–1334) zasiahol proti jednotlivým kúzelníkom. Samozrejme po zákaze templárskeho rádu z politických dôvodov, ktorý sa ospravedlňoval tvrdením, že templári utvorili diabolskú sektu, ktorá musela byť eliminovaná, Ján XXII. náhle prijal omnoho radikálnejší postoj a tým znásobil predchádzajúce protikúzelnícke opatrenia.
Ján XXII. prebýval v Avignone, v prostredí obklopenom podozrením z čarodejníctva na francúzskom a iných kráľovských dvoroch, kde pápež sa považoval za možnú obeť čiernej mágie. Takže sa osobne zaujímal o vyšetrovanie údajných kúzelníkov. V r. 1320 inkvizítori z juhozápadného Francúzska (v ktorom našli útočisko veľké množstvo katarov a albigéncov) získali poverenie na nemilosrdné zákroky voči luďom, ktorí praktizovali veštenie, čiernu mágiu a obety démonom. Tu sa heréza omnoho viac prepájala s kúzelníctvom. Jeho bula Super illius specula (Na Jeho strážnej veži) v r. 1326 sa ukázala oveľa fundamentálnejšou a účinnejšou. Po prvýkrát sa v nej uvažovalo o pakte s diablom ako o najhoršom zločine údajných kúzelníkov. Následne prevládli démonologické myšlienky predpisujúce praktiky predtým považované za poveru.
Oprávnene sa tvrdí, že táto pápežská bula neobsahovala žiadne ozveny kumulatívneho konceptu čarodejníctva a táto konštitúcia nikdy neviedla k procesom s čarodejnicami, ktoré sa konali v šestnástom a sedemnástom storočí. Jej význam leží v jednoznačnej klasifikácii všetkých okultných praktík ako herézy, pretože v sebe zahrňovali uctievanie diabla. Hrozivým krokom bolo prenesenie ťažiska zodpovednosti z jednotlivých kúzelníkov na veľké diabolské spiknutie kúzelníkov a čarodejníc, existencia ktorého bola údajne odhalená neskoršími inkvizítormi. V tom istom čase urobilo spojenie cirkevných súdnych procesov vedených voči heretikom so sekulárnym vykonávaním rozsudkov smrti z kúzelníkov previnilcov, ktorých bolo možné potrestať trestom smrti, než ako to bolo predtým. Táto politika pokračovala aj za Jánovho nasledovníka Benedikta XII. (vládol v r.1335–1342), bývalého inkvizítora Jacquesa Fourniera. Hoci jeho inštrukcie boli vo všeobecnosti obmezené na riešenie jednotlivých prípadov kúzelníkov, tieto spojenia s herézou sa tým stávali omnoho pevnejšie preukázané. Nasledujúci pápeži preukazovali relatívne malý záujem o kúzelníctvo alebo čarodejníctvo, zatiaľčo sa tvoril kumulatívny koncept čarodejníctva, i keď niektorí, vrátane Martina V. (vládol v r. 1417–1431) a Eugena IV. (vládol v r.1431–1447), vydali stanoviská k téme, ktoré predvídali niektoré aspekty následných búl odsudzujúcich čarodejníctvo. Ďalším dekrétom určeným pre južné Francúzsko a definujúcim kúzelníctvo ako herézu, využívajúcim slovné spojenie summis desiderantes affectibus (Celou dychtivosťou žiadajúci),neskôr sa stala svetoznámou vďaka pápežovi Inocentovi VIII. (vládol v r. 1484–1492). Bula z r. 1437 prikazovala podniknúť čo najprísnejšie opatrenia proti osobám, ktoré uskutočňujú pakt s démonmi, uctievajú ich a s ich pomocou vykonávajú škodlivé okultné praktiky, dokonca privolávajú búrky. Samozrejme bola svojím celkovým zameraním veľmi všeobecná, keďže bola adresovaná všetkým inkvizítorom.
Najznámejšou bulou, ktorá priamo nabáda k perzekúcii čarodejníctva bola Summis desiderantes affectibus vydaná Inocentom VIII. v r. 1484. Bola zostavená na zvláštnu žiadosť Heinricha Kramera (Institorisa), pápežského inkvizítora pre južné Nemecko, aby mu pomohla prekonať odpor cirkevných ako aj svetských autorít podporením jeho aktivity pápežskou prestížou. V jednom ohľade bola táto bula menej významnou než štandarné vyhlásenia pápeža Eugena IV. o démonickom čarodejníctve, pretože jej inštrukcie boli iba regionálneho významu, neboli teda univerzálne platné. Jej použitie Kramerom v úvode k svojmu spisu Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1486), čím sa získal falošný dojem pápežského schválenia, bolo prinajmenšom rovnako významné ako samotná bula. Na prvý pohľad sa Summis desiderantes affectibus javí ako keby sa venovala tradičnému, nekumulatívnemu konceptu čarodejníctva. Vôbec sa v nej nenachádza koncept letu čarodejníc a nekladie dôraz na ženy ako stelesnenie čarodejníctva, ktorý bol tak charakteristický pre Malleus Maleficarum. Napriek tomu prispela k zintenzívneniu čarodejníckych procesov. Nielenže pripomína svojim čitateľom obzvlášť zavrhnutia hodnú povahu zločinu čarodejníctva, ospravedlňujúc tak poslanie Cirkvi prenasledovať a trestať takýchto páchateľov, ale taktiež penalizovať kohokoľvek, kto by sa v tejto veci inkvizítorom postavil na odpor. Z týchto dôvodov bula Inocenta VIII. nabádala pri perzekúcií čarodejníc do budúcna. Oponenti týchto procesov mali zápasiť nielen s teologickou pozíciou Mallea, ale taktiež s pápežskou podporou inkvizičných procesov proti kúzelníkom a čarodejniciam.
V šestnástom storočí počet čarodejníckych procesov vedených cirkevnou inkvizíciou v rámci severnej Európy drasticky klesol. Pápeži samozrejme o probléme čarodejníctva nemlčali. Pápež Július II. (vládol v r. 1503–1513) nabádal k zintezívneniu perzekúcie of kúzelníkov v diecéze Cremona, proti želaniam miestnych klerikov. Lev X. (vládol v r. 1513–1521) sa dostal do sporu s Benátskou republikou, ktorá sa snažila zabrániť pápežským inkvizítorom v ich zásahoch voči čarodejniciam a kúzelníkom. Hadrián VI. ( vládol v r.  1522–1523) potvrdil bulu Júlia II. ohľadne inkvizície v Lombardií. Niektoré dekréty Tridentského koncilu sa týkali čarodejníctva: smernice zostavené v Dominici gregis custodiae (Ochrancovia Pánového stáda z r. 1564) dávali všetky knihy o veštení, kúzelníctve, čarodejníckych nápojoch, proroctvách, zaklínaniach a ďalších magických praktikách na Index (zoznam zakázaných kníh).
Počas veľkej vlny zúriaceho honu na čarodejnice v šestnástom a sedemnástom storočí, ktoré viedli väčšinou katolícke kniežatá-biskupi v Nemecku, pápežstvo prijalo umiernenú politiku. Bez toho, aby niekedy priamo spochybnil ich démonologické a súdne aspekty, Rím prejavil značný skepticizmus ohľadne kumulatívneho, sústavne sa zintenzívňujúceho konceptu čarodejníctva. Písomné legálne nariadenie Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum (Inštrukcia pre vedenie súdnych postupov proti čarodejniciam, kúzelníkom a iným zločincom) pápeža Urbana VIII.  z r. 1635 predpisovalo tradične oveľa opatrnejší postoj Rímskej inkvizície nemeckému cisárstvu. Zjavne napísaná ako reakcia na hrôzostrašné správy o masových čarodejníckych procesoch v Nemecku, ktoré čoraz viac prichádzali do Ríma, snažila sa im zabrániť požadujúc pred vynesením rozsudku smrti dôkaz o čiernej mágii a predpisovala menej kruté tresty pre neškodlivú mágiu. Samozrejme Urbanova výnimočne umiernená Instruction vo väčšine katolíckych oblastí Nemecka, kde nebezpečné hony na čarodejnice dlho pokračovali s podporou miestneho kléru. V tých oblastiach, kde Rím mal priamy vplyv, sa vyskytlo týchto procesov len málo.
Kvôli právnym a teologickým tradíciám Rímskokatolíckej cirkvi určité prvky teórie čarodejníctva pretrvali až do devätnásteho a dvadsiateho storočia, hoci nemali žiadny význam v praxi. Corpus iuris canonici zostal v platnosti až do r. 1917, takže v právnom zmysle tzv. impotentia ex maleficio (slabosť spôsobená škodlivou mágiou) delúzia o lietajúcich čarodejniciach bola stále previnením; kúzelníctvo, veštenie a pod. sa mohlo stále považovať za herézy, za ktoré Cirkev mohla ukladať vhodné tresty. Scholastický koncept démonológie bol nepriamo potvrdený pápežom Levom XIII., ktorý prehlásil Tomáša Akvinského  za normatívneho teológa rímskeho katolicizmu a platnosť predošlých pápežských búl sa stala problematickou po vyhlásení dogmy o neomylnosti z r.1870. Takéto teoretické prehlásenia nemali mať po mnohé stáročia žiadne praktické dôsledky, hoci príležitostné správy o nemilosrdných exorcizmoch rímskokatolíckych kňazov zostávajú fenoménom vzdialene pripomínajúcom zložitosť honov na čarodejnice.
Jörg Haustein; Preklad Helen Siegburg

Použitá a odporúčaná literatúra:
Behringer, Wolfgang. 1987. “‘Vom Unkraut unter dem Weizen’: Die Stellung der Kirchen zum Hexenproblem.” Pp. 60–95 in Hexenwelten: Magie, und Imagination vom 16.–20. Jahrhundert. Edited by Richard van Dülmen. Frankfurt am Main: Fischer.
Clark, Stuart. 1997. Thinking with Demons: The Idea of Witchcraft in Early Modern Europe. Oxford: Clarendon.
Decker, Rainer. 2003. Die Päpste und die Hexen: Aus den geheimen Akten der Inquisition. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft.
Diefenbach, Johann. 1886. Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland. Mainz: Kirchheim.
Hansen, Joseph. 1900. Zauberwahn, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter und die Entstehung der grossen Hexenverfolgung. Munich: Oldenbourg.
———. 1901. Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter. Bonn: Georgi.
Kaufmann, Josef. 1903. “Die Stellung der Kirche zu den Hexenprozessen des 17. Jahrhunderts.” Pp 59–69 in Mitteilungen des Westpreussischen Geschichtsvereins 2, no. 4.
Maier, Anneliese. 1952. “Eine Verfügung Johanns XXII. Über die Zuständigkeit der Inquisition für Zaubereiprozesse.” Pp. 226–246 in Archivum Fratrum Praedicatorum 22.

2 komentáre:

  1. Ako je to s bulou pápeža Mikuláša V., ktorý v nej legitimizoval otroctvo Indiánov?
    Citujem ateistu:
    Dňa 18. 6. 1452 legitimoval pápež Mikuláš V. obchod s otrokmi skrze bulu, v ktorej splnomocnil portugalského kráľa,

    » ... krajiny neveriacich dobyť, ich obyvateľov vyhnať, podmaniť a prinútiť k večnému otroctvu«.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pápež Mikuláš V. v bule Dum diversas z 18. 6. 1452, ba ani v bule Romanus pontifex z r. 1454 vôbec nelegitimizoval otroctvo indiánov, veď o tých sa v nej ani v tej nasledujúcej vôbec nehovorí, veď západná cesta do "Indie" bola objavená Krištofom Kolumbom až v r.1492. Pápež v nej iba reflektoval na požiadavku portugalského kráľa Alfonza V. získať na základe tzv. ius patronatus výsadné právo na kolonizáciu Afriky. Súvis s otroctvom ako trestom za otvorené nepriateľstvo voči kresťanským kráľom a jeho poddaným obyvateľom však má. Podľa právnych zásad európskych stredovekých štátov bolo legitímne uznávané získavať otrokov iba vedením bojových akcií podľa pravidiel tzv. spravodlivej vojny, ktoré sformuloval už sv. Augustín a rozpracoval sv. Tomáš Akvinský. Preto aj pápež Mikuláš V. sa v nej mimo iného zmieňuje aj o "šťastných dôsledkoch", ktoré bude mať "zotročenie" neveriacich pre rozšírovanie kresťanstva, a udelil portugalskému kráľovi výsadu zotročiť "všetkých Saracénov a pohanov a ďalších nepriateľov Krista, nášho Pána, nech sa náchádzajú kdekoľvek". Je jasné, že sa to nemôže vzťahovať na tých pohanov či iných neveriacich, ktorí sú voči kresťanom pohostinní a láskaví. Pretože násilné zotročovanie mierumilovných pohanov bez zjavnej príčiny, napr. domorodých obyvateľov na Kanárskych ostrovoch, bolo výslovne odsúdené pápežom Eugenom IV. v r. 1435 v bule Sicut dudum a v následných bulách pápežov Pia II. a Sixta IV. tj. máme tu prvé odsúdenie najvyššou pápežskou autoritou nespravodlivého zotročovania na základe v podstate rasistických dôvodov, ľudí tzv. "podradného plemena - otrokov od prírody".

      Odstrániť