utorok, 8. mája 2012

Stredoveká inkvizícia

Inkvizícia vo všeobecnom zmysle znamená určitú formu súdnej procedúry; v omnoho špecializovanom zmysle označuje metódu používanú stredovekou a ranomodernou Katolíckou Cirkvou na odhaľovanie a stíhanie heretikov a iných osôb obvinených z kriminálnych prečinov.

Začiatky

V starovekom rímskom a germánskom procesnom práve bolo obvinenie preferované poškodenou stránkou normálnym spôsobom ako začať konanie pred súdom, procedúra vo všeobecnosti nazývaná akuzačná, pretože magistráty zvyčajne súdne procesy neiniciovali. So zintenzívnenou kontrolou, ktorú si neskorší rímski cisári vynucovali nad svojimi poddanými sa zaviedla do praxe nová forma iniciovania súdneho konania v istých druhoch prípadov: inkvizičná procedúra. V rámci tohto postupu, bez toho aby došlo k akémukoľvek formálnemu obvineniu, autority začínali vyšetrovať, či bol spáchaný zločin. Vyhľadávanie dôkazového materiálu ktoré vykonávali súdni zmocnenci v kriminálnych aj v občianskych prípadoch bolo označované ako tzv. inquisitio. V kriminálnych prípadoch a v prípade svedectva od otrokov mohli magistráty taktiež pristúpiť k mučeniu a tak získať informácie a priznania.
Keď sa kresťanstvo okolo r. 380 stalo oficiálnym náboženstvom Rímskeho štátu,  procedúra inquisitio bola taktiež používaná pri kriminálnom stíhaní niektorých nekresťanov a kresťanských heterodoxných občanov. S pádom cisárstva a založenia nových germánskych následníckych kráľovstiev v piatom a šiestom storočí samozrejme tieto praktiky neskorého rímskeho cisárstva vo všeobecnosti po celej Európe upadli do zabudnutia. V rámci kléru Katolíckej Cirkvi samozrejme procedúra inquisitio prežila, hoci po dlhé obdobie mala len malý význam. Karol Veľký (vládol v r. 768–814) sa pokúšal nanovo uviesť oficiálny inkvizičný postup do svetskej jurisdikcie rozkazom svojim emisárom, tzv. missi dominici, svedomite vyšetrovať správu grófov a iných ríšských hodnostárov a použiť pri tom inkvizičný proces známy pod názvom Rügeverfahren (cenzúrna procedúra) v určitých konkrétnych druhoch závažných prípadov, ale tieto inštitúcie neprežili deviate storočie.
Vo sfére náboženstva cirkevná hierarchia raného stredoveku nemala žiadnu potrebu rozvinúť špeciálne smernice ako postupovať voči heretikom, keďže tu existovali len zriedkavé prípady odchýlky od normatívnej viery, ktoré zahrňovali iba jednotlivé osoby, zvyčajne intelektuálov bez ľudovej podpory pre ich heretické názory.

Centrálny a neskorý stredovek

Prvé sekty, ktoré sa objavili v západnej Európe v jedenástom storočí zostávali obmedzené na miestnu úroveň a preto nedokázali vyvolať významné reakcie v cirkevnom práve. Situácia sa zmenila v nasledujúcom storočí, keď katari a valdénci odcudzili celkom značnú časť populácie Francúzska, Talianska a oblastí Porýnia od Katolíckej Cirkvi. Miestne cirkevné koncily predpisovali omnoho krutejšie tresty, vrátane exkomunikácie, zmrzačenia, uväznenia a zbavenia občianskych práv. Všeobecné koncily, najmä III. a IV. Lateránsky  (1179, 1215) popísali a odsúdili heretické názory a praktiky. Niekoľko pápežov vydalo detailne rozpracované buly o novej heterodoxií, ako boli Lucius III. v r. 1184 v dekréte Ad abolendam (Za účelom zbaviť sa toho) nariaďuje kléru identifikovať herézy a laickým sudcom potrestať tých, ktorí ich zastávajú. Pápežstvo, ktorého náboženská autorita od sporu o Investitúru na sklonku jedenásteho a začiatku dvanásteho storočia, čoskoro získalo tendenciu spochybňovať ostražitosť miestnych biskupských inkvizícií a nahradzovať ich svojou vlastnou centralizovanou mocou. Na konci dvanásteho storočia pápež Inocent III. (vládol v r. 1198–1216) explicitne vyžadoval použitie inkvizičného procesu ako prostriedku na udržanie disciplíny v radoch kléru pomocou priameho podrobenia sa jej jurisdikcií ex officio. V boji Cirkvi proti heretickým sektám bol Inocent prvým pápežom ktorý spojil herézu s doktrínou laesa maiestatis (urážky majestátu) zakotvenej v rímskom práve; tj. argumentoval, že heretici páchajú zločin velezrady voči Bohu. Keďže za tento zločin bol vo svetskom práve zavedený trest smrti, rovnaká odplata by sa mala použiť aj proti nekajúcim heretikom. V r. 1207 Innocent rozhodol, že majetok usvedčeného heretika by mal byť predaný: jedna časť má ísť udavačovi, ďalšia súdu a tretia by sa mala investovať do budovania väzníc. Pápež Gregor IX. (vládol v r. 1227–1241) vložil proti heretické opatrenia pevne do kanonického práva a ustanovil úrad inkvizítora heretickej neprávosti. Poveril dominikánskych mníchov úlohou inkvizítorov vďaka svojej pápežskej autorite ako sudcov-subdelegátov opatrenie, ktoré utváralo ústrednú štruktúru “Inkvizície” až do jej zrušenia. Po  Gregorovi sa inkvizičná metóda zaobchádzania s heretikmi stala štandarnou vlastnosťou kanonického práva. Od trinásteho až do osemnásteho storočia juristi rozpracovali veľký korpus normatívnych textov o inkvizičnej procedúre.
Ďalším legálnym predpisom, ktorý hlboko ovplyvnil budúci vývoj bola bula Inocenta IV. Ad extirpandam (Vykoreniť, r. 1252), ktorá dovoľovala inkvizítorom použiť, bez toho aby prišlo k akýmkoľvek nezrovnalostiam, mučenie-tortúru. Zatiaľčo tortúra bola doposiaľ vylúčená z cirkevného práva, teraz bola deklarovaná ako legálny nástroj pre odhaľovanie heretikov. Bez uvedenia tortúry v inkvizičnom procese, ak sa použil voči obvineným ako aj svedkom, by hony na čarodejnice zostali nepodstatnou epizódou v histórii neskorého stredoveku a ranomoderného obdobia pretože by sa k diabolskému čarodejníctvou priznala len nepatrná hŕstka osôb. Skutočnosť, že sa prakticky žiadny z templárskych rytierov nepriznal k žiadnemu okultnému názoru alebo praktike keď boli vyslýchaní bez použitia sily, kým pri tortúre sa priznali k tým najabsurdnejším rúhaniam a zločinom, ponúka dostatočný dôkaz o moci tortúry.
Hoci inkvizítori boli zaradení do špecifických lokalít a pôvodne si navzájom nevymieňali informácie, bezpochyby tu existovala istá uniformita čo sa týka ich praktík, do tej miery ako inkvizítori konali na základe podobných pápežských smerníc a boli takmer všetci členmi dominikánskeho resp. (menej často) františkánskeho rádu. Napriek tomu, odhliadnuc od pápežom menovaných resp. poverených inkvizítorov, bishops pokračovali vo vykonávaní svojej funkcie. Známy proces s dominikánskym mystikom Majstrom Eckhartom (zomrel približne v r. 1328), napríklad bol iniciovaný arcibiskupom Kolína a neskôr sa presunul do pápežskej Kúrie, ktorá sídlila v Avignone.
Aby sme pochopili, že pravidelné využívanie inkvizičného procesu od druhej polovice trinásteho storočia znamenalo inováciu, je dostatočne vhodné porovnať ho s prácou synodálneho súdneho dvora (nemecky Sendgericht), inštitúciu ustanovenú v časoch Karola Veľkého. Synodálny súd, ktorému predsedal biskup alebo jeho vikár, postupoval v každej farnosti na systematickej báze; od farníkov vypovedajúcich pod prísahou (synodálni svedkovia), ktorých povinnosťou bolo špehovať členov kongregácie, sa očakávalo že denuncujú všetky porušenia noriem Cirkvi. Samozrejme sa zaujímali len o externé porušenia; neexistovala tu otázka o tom, že by mali odhaľovať alebo ovládať jednotlivé náboženské presvedčenia. Ale cieľom inkvizičnej procedúry bolo presne odhaliť a stíhať takéto presvedčenia. Pre toto bolo nutné priznanie obžalovaných a toto sa dalo získať pomocou tortúry. Staršia možnosť očistenia sa prísahami miestoprísažných pomocníkov (spoluočistenie) resp. ordálom  bola vylúčená. Staršie tresty mali pozostávať z rozličných foriem konvenčného cirkevného pokánia a na tejto procedúre nemala podiel svetská moc. V prípade inkvizičnej procedúry mnohí usvedčení dostali rozsudky smrti, bývajúc popravení svetskými autoritami resp. svetským “ramenom” cirkevnej disciplíny.

Procedúra

Často používaná procedúra inkvizície sledovala ustanovené pravidlá, kodifikované v manuáloch. Ak inkvizítor dorazil do svojho miesta určenia a začal svoju prácu, vykonal verejné kázanie a vyhlásil tzv. “obdobie milosti” trvajúce dva až štyri týždne takže ľudia podozriví z herézy mali možnosť dobrovoľne priznať a tak prijať len mierne tresty v rámci pokánia. Obdobie milosti taktiež dovoľovalo tajné denunciácie o podozrivých heretikoch. Po tom čo sa skončilo obdobie milosti sa podozriví z herézy označili verejne, boli zatknutí a vyslýchaní; ak inkvizítor usúdil, že ich odpovede boli nedostatočné, bola použitá tortúra. Od roku 1264 boli inkvizítori v mučiarni prinajmenšom prítomní, hoci oni samotní zvyčajne tortúru neaplikovali. Inocent III. mal veľmi obmedziť schopnosti právnikov obhajovať heretikov, takže obvinení nedisponovali pomocou skúseného obhajcu. Tí, ktorí boli obvinení z herézy neboli oboznámení s menami svedkov ich stíhania pretože inkvizítori zo skúsenosti vedeli, že príbuzní obvinených mohli na nich zaútočiť. V rámci usvedčenia inkvizičným tribunálom sa rozsudky pre heretikov menili pretože tu existovali mnohé možnosti: finančné pokuty, zbičovanie, nosenie znaku, penitenciálne púte, strata vlastníckych práv, dočasné alebo doživotné uväznenie a prinajhoršom odovzdanie svetskému ramenu, čo znamenalo upálenie na hranici. Vlastníctvo odsúdených bolo rozdelené medzi sväté ofícium, pápeža a svetské autority, ktoré si mali prenajať ich pomoc (ktorá samozrejme bola zabezpečená pod hrozbou exkomunikácie).

Zdroje

Z toho dôvodu, že všetky procesy sa konali v prísnom utajení a všetky relevantné dokumenty boli uchovávané pod zámkom, aké sú zdroje, z ktorých čerpajú historici? Hoci inkvizítori vyhotovili a udržiavali ďaleko rozsiahlejšie záznamy než iné tribunály, niekedy bývali relevantné dokumenty a to najmä súdne spisy ničené. Napríklad dokumenty boli zničené v r. 1559 rímskym davom po smrti pápeža Pavla IV. a znovu na konci Napoleonovej vlády, keď sa tisíce súdnych spisov preniesli do Paríža a boli po častiach rozpredané. Napriek tomu mnohé inkvizičné dokumenty boli zachované v sekulárnych a cirkevných archívoch (ako napríklad tie pochádzajúce z biskupskej inkvizície v dedine Montaillou z prvej štvrtiny štrnásteho storočia) resp. rozsiahla Doatova zbierka v Paríži. Odhliadnuc od archívnych prameňov nám poskytujú detailný a úplný obrázok o operačných postupoch a sebaprezentácií pápežskej inkvizície aj inkvizičné príručky, napísané inkvizítormi pre inkvizítorov. Najznámejšími sú Practica Inquisitionis haereticae pravitatis (Prax inkvizície heretickej neprávosti, okolo r. 1324) zostavená Bernardom Guim, inkvizítorom v Toulouse v rokoch 1306 až 1324, pozostávajúca z troch častí, z ktorých jedna je o postupoch, druhá o moci inkvizície a posledná o histórii a typoch herézy. V roku 1376 napísal Nicolau Eymeric, generálny inkvizítor Aragónskej koruny, príručku Directorium Inquisitorum (Katalóg pre inkvizítorov), v ktorej diskutuje o katolíckej viere, povahe a rozličných herézach a inkvizičnej procedúre. Eymericova práca bola štandardným manuálom dlho až do obdobia renesancie a humanizmu. Čo sa týka špecificky čarodejníctva to samé sa dá povedať o spise Heinricha Kramera s názvom Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice, r. 1486).  Medzi historiografickými prameňmi, špeciálnu pozornosť si zaslúži, pretože bola napísaná členom organizácie, tj. zápisky na spôsob denníka dominikána Williama Pelhissona (Pelisso) o akciách inkvizítorov v Toulouse v rokoch 1220 až 1240.

Použitá a odporúčaná literatúra:

Arnold, John H. 2001. Inquisition and Power: Catharism and the Confessing Subject in Medieval Languedoc. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Audisio, Gabriel. 1999. The Waldensian Dissent: Persecution and Survival, c. 1170–c. 1570. Cambridge and New York: Cambridge University Press.
Bernard Gui et son monde (Cahiers de Fanjeaux 16). 1981. Toulouse: Privat.
Brambilla, Elena. 2000. Alle origini del Sant’Uffizio: Penitenza, confessione e giustizia spirituale dal medioevo al XVI secolo. Bologna: Il Mulino.
Friedlander, Alan. 2000. The Hammer of Inquisitors: Brother Bernard Délicieux and the Struggle Against the Inquisition in Fourteenth-Century France. Leiden-Boston-Cologne: Brill.
Given, James B. 1997. Inquisition and Medieval Society: Power, Discipline, and Resistance in Languedoc. Ithaca, NY: Cornell University Press.
Kelly, Henry Ansgar. 2001. Inquisitions and Other Trial Procedures in the Medieval West. Aldershot and Burlington, VT: Ashgate.
Kieckhefer, Richard. 1979. The Repression of Heresy in Medieval Germany. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
———. 1995. “The Office of Inquisition and Medieval Heresy.” The Journal of Ecclesiastical History 46: 36–61.
Lambert, Malcolm. 1992. Medieval Heresy: Popular Movements from the Gregorian Reform to the Reformation. Oxford: Blackwell.
Lea, Henry Charles. 1887–1888. A History of the Inquisition in the Middle Ages. 3 vols. New York: Harper.
Maisonneuve, Henri. 1960. Études sur les origines de l’Inquisition. Paris: Vrin.
Pegg, Mark Gregory. 2001. The Corruption of Angels: The Great Inquisition of 1245–1246. Princeton: Princeton University Press.
Peters, Edward. 1988. Inquisition. New York: The Free Press.
Schreiner, Klaus. 1990. “‘Duldsamkeit’ (tolerantia) oder ‘Schrecken’ (terror).” Pp. 159–210 in Religiöse Devianz. Untersuchungen zu sozialen, rechtlichen und theologischen Reaktionen auf religiöse Abweichung im westlichen und östlichen Mittelalter. Edited by Dieter Simon. Frankfurt: Vittorio Klostermann.
Segl, Peter, ed. 1993. Die Anfänge der Inquisition im Mittelalter. Cologne: Böhlau.
Simon, Dieter, ed. 1990. Religiöse Devianz. Untersuchungen zu sozialen, rechtlichen und theologischen Reaktionen auf religiöse
Abweichung im westlichen und östlichen Mittelalter. Frankfurt: Vittorio Klostermann.
Trusen, Winfried. 1988. “Der Inquisitions-Prozess.” Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte/Kanonistische Abteilung 74: 168–230.
Wakefield, Walter L. 1974. Heresy, Crusade, and Inquisition in Southern France, 1100–1250. Berkeley and Los Angeles: University of California Press.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára