Bernard Gui (okolo 1261–1331)

Bernard Gui, pravdepodobne najznámejší zo všetkých stredovekých inkvizítorov a určite jeden z najdôležitejších a najvplyvnejších, bližšie známy najmä vďaka svojej monumentálnej príručke pre inkvizítorov  s názvom Practica inquisitionis heretice pravitatis (Prax vykonávania inkvizície heretickej neprávosti), napísanej okolo roku 1324. Hoci nikdy nepopísal nič také ako celkový stereotyp čarodejníctva tak ako sa mal objaviť v neskorších storočiach, do svojej práce včlenil niekoľko častí venovaných učenej démonickej mágii resp. nekromantii, rovnako ako evidentnejšie ľudové formy kúzelníctva. Practica inquisitionis sa stal jedným z najrozšírenejších zo všetkých stredovekých inkvizítorských manuálov, neskôr druhým po spise Directorium inquisitorum (Sprievodca pre inkvizítorov) katalánskeho inkvizítora Nicolasa Eymerica. Guiho popisy kúzelníctva sa teda zdajú veľmi dôležité, obzvlášť čo sa týka stvárnenia neskoršieho klerikálneho a najmä inkvizičného myslenia o tejto tematike.

Gui, narodený v južnom Francúzsku okolo roku 1261 vstúpil do dominikánskeho rádu a študoval teológiu v Montpellier a Paris. V roku 1307 bol vymenovaný za inkvizítora v Toulouse a v tomto úrade pôsobil až do roku 1323 resp. 1324. Od roku 1324 až do svojej smrti v roku 1331 bol biskupom Lodève. Počas svojho života bol Gui aktívnym v správnych orgánoch dominikánskeho rádu ako teológ a taktiež ako historik. Už keď pôsobil ako inkvizítor dosiahol najväčší vplyv, hlavne vďaka svojej príručke Practica inquisitionis. Ako praktická príručka pre usmernenie inkvizítorov pri vykonávaní svojho úradu, táto práca pokrývala všetky vtedajšie hlavné formy heréz resp. heréz domnelých v Guiho dobe, načrtávajúc heretické názory a praktiky, ponúkajúc smernice aké sa používali pri výsluchu a navrhovala formulky pre usvedčovanie a rozsudky nad heretikmi. V rámci tejto rozsiahlej práce bolo kúzelníctvu, vešteniu a invokácii démonov iba niekoľko stručných častí.

Počas svojej kariéry inkvizítora v Toulouse Gui ako sa zdá nikdy osobne nevyšetroval prípad  spojený s heretickým kúzelníctvom. Napriek tomu počas tohto obdobia sa kúzelníctvo čoraz viac stávalo predmetom inkvizičného záujmu. V roku 1320 mal pápež Ján XXII. špecificky nariadiť inkvizítorom z Toulouse a Carcassonne aby sa postavili proti všetkým kúzelníkom, ktorí ponúkali obete démonom resp. iným spôsobom ich uctievali alebo sa im klaňali. Najpravdepodobnejším druhom mágie, ktorá znepokojovala pápeža Jána XXII. bola učená démonická mágia resp. nekromantia. Tento typ mágie zahŕňal komplexné a často kvázireligiózne invokácie démonov. Naviac to bola klerikálna forma mágie, s ktorou mali byť dôverne oboznámení mnohí ľudia na pápežskom dvore v Avignone. Usudzujúc z materiálov uvedených v Practica inquisitionis, bola to taktiež forma mágie, ktorá najviac zaujímala Bernarda Guiho. Jeho najrozsiahlejšie časti o kúzelníctve a démonickej invokácii obsahovali formulky ohľadne odvolania, zbavenia a odsvätenia klerikov  uznaných vinnými za páchanie poverčivých resp. kúzelníckych činov, často zahrňujúcich zneužitie eucharistie alebo posvätených obrázkov a figúrok. Taktiež v nich detailne popísal zložitú nekromantskú slávnosť ako mala byť údajne vykonávaná klerikom-kúzelníkom, vrátane použitia voskových idolov, krvavých rituálov a explicitných obiet démonom.

V ďalších častiach Practica inquisitionis Gui samozrejme popisuje odlišnú formu kúzelníctva, zahrňujúcu menej komplexné rituály a oveľa bežnejšie veci a pomôcky. Pri tejto si kúzelníci vystačili s jednoduchými vzývaniami, bylinkami a telesnými časťami ako napr. vlasmi a nechtami. Podľa Guiho títo ľudia sa pokúšali liečiť choroby, odhaliť zlodejov, nájsť stratené veci, podnietiť lásku a prinavrátiť plodnosť manželským párom. V krátkosti tu jeho popisy zdá sa jasne odrážajú bežné resp. ľudové magické praktiky, ktoré mohli byť v skutočnosti celkom rozšírené v oblasti Toulouse na začiatku štrnásteho storočia. Jeho popisy praktík neobsahovali takmer žiadne dôkazy vedúce k démonickej invokácii a diabolizmu, ktoré boli tak evidentne patrné v jeho častiach pojednávajúcich o klerikoch-kúzelníkoch. Napriek tomu bol explicitný vo svojom presvedčení, že tieto jednoduché praktiky boli vo svojej podstate nutne démonické. Skutočne bol to prvok démonickej invokácie, ktorý umožnil inkvizítorom, aby vynášali proti týmto ľuďom obvinenia z herézy. Takže Gui slúži ako obzvlášť skvelý príklad ako klerikálne presvedčenie o démonickej podstate takmer celej mágie, vyhovujúce hlavne pochopeniu cirkevných autorít o učenej nekromantii  bolo prevedené na jednoduchšie praktiky ľudového resp. bežne praktizovaného kúzelníctva. Hoci Gui nikdy nepopísal čarodejníctvo v celom jeho význame, toto presvedčenie na strane klerikálnych autorít rovnako ako učených sekulárnych autorít začalo hrať dôležitú úlohu pri podpore čarodejníckych procesov budúcich storočí.

Michael D. Bailey

Použitá a odporúčaná literatúra:

Bailey, Michael D. 2001. “From Sorcery to Witchcraft: Clerical Conceptions of Magic in the Later Middle Ages.” Speculum 76: 960–990.

Caldwell, Christine. 2002. “Doctors of Souls: Inquisition and the Dominican Order, 1231–1331.” Ph.D. diss., University of Notre Dame.

Given, James B. 1997. Inquisition and Medieval Society: Power, Discipline, and Resistance in Languedoc. Ithaca, NY: Cornell University Press.

Guenée, Bernard. 1991. Between Church and State: The Lives of Four French Prelates in the Late Middle Ages. Translated by Arthur Goldhammer. Chicago: University of Chicago Press.

Wakefield, Walter L., and Austin P. Evans, eds. 1969. Heresies of the High Middle Ages: Selected Sources Translated and Annotated. New York: Columbia University Press.