Etienne-Léon de Lamothe-Langon (1786–1852)

Etienne-Léon de Lamothe, schudobnelý šľachtic z Toulouse, ktorého otec bol zabitý v roku 1794 počas “Teroru” Veľkej francúzskej revolúcie, spáchal jeden z najrozsiahlejších podvodov v historiografii čarodejníctva. Bez formálneho vzdelania, získal si svoju reputáciu ako spisovateľ na voľnej nohe a ako romantický novelista “so značnou chuťou po hrôzostrašnosti, mystičnosti a melodráme” (Cohn 1975, 132), stal sa jedným z najplodnejších francúzskych spisovateľov svojej doby. S písaním začínal vždy o 03:00 hod. ráno a dokázal za 50 rokov uverejniť nie menej než 400 kníh (resp. 1500 rukopisných zväzkov).

Jeho práca zahrňuje slávny spis o troch zväzkoch Histoire de l’Inquisition en France (História francúzskej inkvizície) z roku 1829, pravdepodobne inšpirovaná pojednaním Juana Antonia Llorenteho Histoire critique de l’Inquisition d’Espagne (Kritická história španielskej Inkvizície, 1817–1818), ktorý bol bestsellerom po celej Európe. Lamothe údajne napísal svoju históriu na základe archívnych prameňov. Je samozrejmé, že Lamothe na výskum v archívoch nemal žiadny čas. V samotnom roku 1829 uverejnil dvadsaťdva zväzkov, vrátane noviel ako La Vampire ou la Vierge de Hongrie (Vampír alebo Panna Uhorská) a navyše nemal žiadne skúsenosti s paleografiou. Iba nedávno sa malo stať zrejmým, že si nielen rozšíril svoje vlastné meno na “Lamothe-Houdancourt” (v období 1815–1817) a “Baron de Lamothe-Langon” (po roku 1817) ale taktiež vynašiel svoje “pramene.” Tieto zahrňovali najrannejšie správy o čarodejníckom sabate, údajne pochádzajúce už z roku 1275, rovnako ako najstaršie správy o masovom hone na čarodejnice, údajne sa odohrávajúcom medzi rokmi 1300 a 1350. Jeho opisy masových perzekúcií sa zdali pravdepodobnými, pretože pápež Ján XXII. vo svojej bule z roku 1320 mal naozaj zmocniť inkvizítorov z Toulouse a Carcassonne aby súdne postupovali voči páchateľom istých druhov mágie.

Lamotheho podvrhy sa stali univerzálne akceptovanými po tom, čo ich citoval Wilhelm Gottlieb Soldan v jeho autoritatívnej knihe Geschichte der Hexenprozesse (Dejiny procesov s čarodejnicami , 1843) a ešte viac sa tak stalo po tom, čo ich v úplnosti citoval Joseph Hansen aj vo svojej histórii čarodejníctva v stredoveku (1900) ako aj vo svojej zbierke historických dokumentov (1901). Následne všetci historici brali autenticitu týchto historických prameňov za preukázanú. Ale až v polovici 70-tych rokov 20. storočia dvaja historici (Cohn 1975, 126–146; Kieckhefer 1976, 16–20) nezávisle na sebe autenticitu Lamotheho údajných historických prameňov vyvrátili. Ani Lamotheho údajní inkvizítori z Carcassonne a Toulouse ani nimi vedené hony na čarodejnice sa nedali doložiť zo žiadnych zachovaných historických záznamov. Lamothe mal jednoducho vyfabrikovať obete a ich priznania aby tým pomohol predať svoje knihy a pravdepodobne aby umocnil dôležitosť Francúzska v histórii čarodejníctva. Ale pretože dokonca pápež Ján XXII.  mal v  roku 1330 stiahnuť svoje povolenie a následne už viac inkvizítori neboli zodpovední za súdne procesy s kúzelníkmi vo Francúzsku. Po tom čo sa eliminovali Lamotheho podvrhy, bolo jasné, že až v rokoch  1400–1430 sa rozličné aspekty čarodejníctva a herézy boli zlúčili do špecificky európskeho “kumulatívneho” koncept čarodejníctva, ktoré umožnilo, aby sa konali hony na čarodejnice známe svojou bezprecedentnou krutosťou. Prípad Lamotheho zostáva varovaním pre historikov, aby ľahkovážne neprijímali  “historické pramene” iba preto, že sa zdá, že sa nimi opisované deje pravdepodobne stali. Po roku 1835 sa Lamothe špecializoval na falšovanie historických dokumentov a vyfabrikoval (okrem mnohých iných) pamäte kráľa Ľudovíta XVIII. a Napoleona Bonaparteho. Ďalej Lamotheho podvod demonštroval účinnosť kritiky tradičných prameňov: Norman Cohn, v rámci majstrovského intelektuálneho cvičenia naznačil, že Lamothe mal jednoducho okopírovať svoj opis čarodejníckeho sabatu od neslávne známeho francúzskeho démonológa zo sedemnásteho storočia Pierra de Lancre.

Wolfgang Behringer

Použitá a odporúčaná literatúra:

Behringer, Wolfgang. 2004. “Geschichte der Hexenforschung.” Pp. 485–680 in Wider alle Zauberei und Teufelswerk: Die europäische Hexenverfolgung und ihre Auswirkung auf Südwestdeutschland. Edited by Sönke Lorenz and Jürgen Michael Schmidt. Ostfildern: Jan Thorbecke.

Cohn, Norman. 1975. Europe’s Inner Demons: An Enquiry Inspired by the Great Witch-Hunt. New York: Basic Books.

Hansen, Joseph. 1900. Zauberwahn, Inquisition und Hexenprozess im Mittelalter und die Entstehung der grossen Hexenverfolgung. Munich: R. Oldenbourg.

———. 1901. Quellen und Untersuchungen zur Geschichte des Hexenwahns und der Hexenverfolgung im Mittelalter. Bonn: C. Georgi. Reprint, Hildesheim: Georg Olms, 1963.

Kieckhefer, Richard. 1976. European Witch Trials: Their Foundations in Popular and Learned Culture, 1300–1500. Berkeley and Los Angeles: University of California Press.

Lamothe-Langon, Etienne Léon de. 1829. Histoire de l’Inquisition en France. 3 vols. Paris.

Soldan, Wilhelm Gottlieb. 1843. Geschichte der Hexenprozesse. Stuttgart and Tübingen.

Switzer, Richard. 1962. Etienne-Léon de Lamothe-Langon et le roman populaire français de 1800 à 1830. Toulouse: Privat.