Náboženská sloboda a jej chápanie v rámci vývoja náuky Cirkvi

Až do modernej doby bol primárnym subjektom náboženstva skôr sociálna skupina na rozdiel od dneška v ktorom je to osamelý jednotlivec. Náboženstvo poskytovalo morálnu a kultúrnu kostru v rámci ktorej pôsobila celá spoločnosť. Štát vyznával konkrétne náboženstvo a od občanov očakával, že k nemu prilipnú, zatiaľčo vytváral výnimky pre určité minority, s ktorými zaobchádzal s rozličným stupňami tolerancie. Útok na zavedené náboženstvo bol považovaný za občiansky prečin.
A takto aj kresťanstvo, počas veľkej časti svojej histórie, fungovalo v rámci sociálneho systému, v ktorom občianske autority zastávali náboženstvo ľudu. Očakávalo sa, že štát by mal podporovať pravé náboženstvo. Druhý Vatikánsky koncil stále učí, vo svojej “ Deklarácii o náboženskej slobode”, že pre konštitutívny poriadok spoločnosti je legitímne poskytnúť zvláštne uznanie jednému náboženskému telesu akým je Katolícka Cirkev.
V devätnástom storočí liberálni sekularisti apelovali na princíp slobody svedomia aby tak ospravedlnili úplné pohŕdanie Bohom a náboženstvom zo strany občianskych autorít. Liberalizmus propagoval sekulárnu resp. laicistickú spoločnosť, v ktorej náboženstvo nemá žiadne spoločenské postavenie a bolo zredukované na čisto privátnu vec. Tzv. “odluka Cirkvi od štátu” v tomto rámci, by mohla schváliť  vyvlastnenie farských škôl, zrušenie náboženských rádov a štátnu kontrolu pri vymenovávaní biskupov a kňazov—kroky, ku ktorým v skutočnosti došlo v krajinách, ktoré nasledovali príklad jakobínskych vodcov Veľkej Francúzskej Revolúcie. V tejto situácií teda pápeži ako Gregor XVI. a Pius IX. odsúdili plazivé proklamácie o práve na náboženskú slobodu. Týmito vyjadreniami teda len odpovedali na militantný antiklerikalizmus; vonkoncom sa teda nedotýkali slobody vyznania a slova ako sa tieto chápu napr. v občianskom práve. Keď odsudzovali laicistický koncept odluky medzi Cirkvou a štátom, nemali vôbec na mysli napr. formu odluky, ktorá je v súčasnosti garantovaná napr. v Ústave USA a ktorá vo všeobecnosti rešpektuje slobodu Cirkvi.
Ešte menej by títo pápeži odmietali vzťah Cirkev-štát neskôr schválený II. vatikánskym koncilom v rámci deklarácie o náboženskej slobode. II. Vatikánsky koncil explicitne “ponecháva nedotknuté tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločnosti voči pravému náboženstvu a jedinej Cirkvi Kristovej.”
Nikde sa ani len náznakom nespomína, že by tu mohlo byť právo zastávať alebo učiť náboženskému omylu. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, sumarizujúci súčasnú katolícku doktrínu, vysvetľuje: “Právo na náboženskú slobodu nie je ani morálnou licenciou zastávať omyl ba ani údajné právo na omyl, ale skôr prirodzeným právom ľudskej osoby na občiansku slobodu, t.j. imunitu, v rámci správnych hraníc, od vonkajšieho donucovania v náboženských veciach politickými autoritami.”
Niektorí antiklerikálni historici a hlavne ľavicovo-liberálni katolíci, pokúšajúci sa argumentovať tým, že Cirkev svoje učenie o náboženskej slobode úplne od základov zmenila pritom prehliadajú tieto dôležité výhrady. Od týchto historikov by sme mali očakávať že zasadia dokumenty ako napr. Syllabus Errorum do ich historického kontextu, avšak v tomto zjavne zlyhávajú. Ich vlastná interpretácia II. Vaticana je kuriózne podobná tej, ktorú zastával tradicionalistický arcibiskup Marcel Lefébvre, ktorý nakoniec upadol do schizmy pretože považoval koncil za odchýlenie sa od nemenného učenia Cirkvi. I keď v tejto oblasti iste došlo k vývoju doktríny, John Courtney Murray, jeden z hrdinov ľavicovo-liberálnych katolíckych "disidentov", na konci dlhého článku o tejto téme prišiel s takýmto úsudkom: “Legitímny záver je ten, že medzi pápežom Levom XIII. a Druhým Vatikánskym koncilom došlo k autentickému vývoju učenia v zmysle slov sv. Vincenta z Lerina ‘autentický pokrok, nie zmena viery.'”
Zmena v učení sa može nazvať, v jazyku pápeža bl. Jána Pavla II. “nutnou a obozretnou adaptáciou.” Cirkev mala aplikovať nemenné princípy práva na náboženskú slobodu a povinnosť zastávať náboženskú pravdu na podmienky individualistickej doby, v ktorej takmer všetky spoločnosti sú nábožensky pluralistické. Za takýchto okolností sa uzákonenie náboženstva stáva skôr výnimkou než pravidlom. Ale princíp nevyvíjania nátlaku na svedomia vo veciach viery zostáva nemenný.