Americké feministky si ako sa zdá zakladali na jeho objavení sa v knižke Matildy Joslyn
Gage Žena, Cirkev a štát (1893), v ktorej prinajmenšom uviedla, že “veľký podiel” z tohto imaginárneho násobku tvorili ženy. Taktiež bolo vytvorené prepojenie medzi “Dobou upaľovania” a tézou Margaret Murrayovej o čarodejníctve ako starovekom pohanskom náboženstve ktoré bolo vystavené sústavným útokom zo strany západnej kresťanskej Cirkvi, pre ktorú je myšlienka o masívnych stratách počas dlhého časového obdobia obzvlášť zakorenenou fikciou. Mýtus o takomto rannom holokauste bol pravdepodobne nezničiteľný, ale historikom je bránené v svojich odpovediach ich neschopnosťou poskytnúť akúkoľvek skutočne autoritatívnu štatistiku založenú na historických dokumentoch. Záznamy o čarodejníckych procesoch na väčšine územia Európy sú jednoducho príliš riedke, takže spoľahlivé spočítanie je možné len v rámci niekoľkých výnimočných jurisdikcií, nie na národnej resp. európskej škále. Mnohé z podozrivo okrúhlych čísel, ktoré sa nachádzajú v súčasných historických publikáciách sa taktiež ukazujú ako príliš vysoké resp. nemajú celkovo vôbec oporu vo faktoch. V súčasnosti sa len máloktorí historici prikláňajú k myšlienke masívnej perzekúcie, ktorá by traumatizovala buď urbánnu alebo rurálnu spoločnosť naprieč kontinentom, namiesto nej preferujú tvrdenie o lokalizovanej, vysoko variabilnej povahe tohto fenoménu.
Súčasné odhady naznačujú najvyšší počet 50000 legálnych popráv v Európe (vrátane Neautorizované lynče a použitie foriem ľudovej spravodlivosti ako bola napríklad skúška vodou predstavujú separátny problém, ktorý odoláva akémukoľvek štatistickému prístupu a to aj napriek zachovalým záznamom o príležitostných súdnych stíhaniach voči ich páchateľom. Pri súčasnom stave dôkazného materiálu museli existovať prinajmenšom stovky vrážd a veľmi rozsiahlych akcií týkajúcich sa vyhľadávania čarodejníc; celkové počty pre lynče by sa mohli vyšplhať na tisíce, hoci je nepravdepodobné aby boli príliš vysoké a tak radikálne pozmenili celkový obrázok. Niektoré z najzarážajúcejších výbuchov tohto druhu sa vyskytovali v krajinách ako je Francúzsko, Š
Zjavný nedostatok výskytu perzekúcií čarodejníctva pred rokom 1400 môže byť klamným, pretože tu ľahko mohli byť mnohé procesy s čarodejnicami na miestnych súdoch a lynče o ktorých sa zachovalo len málo dôkazov. Nedostatok odkazov na jednotlivcov potrestaných za čarodejníctvo môže celkom dobre ukazovať, že k takým konaniam dochádzalo celkom často. Avšak nemôžeme dospieť k žiadnemu rozumnému odhadu o počtoch: obete, na rozdiel od neskorších čarodejníc, nemuseli byť obviňované z toho, že patria k diabolskej sekte, hoci sa už pre niektoré z nich používali miestne mená pre čarodejnice. Systematické prenasledovanie začalo malým počtom procesov v Savojsku a v kraji Dauphiné okolo r. 1400, nasledované väčšími vlnami perzekúcií v 20-tych a 30-tych rokoch 15. storočia. Prinajmenšom v týchto alpských regiónoch sa muselo odohrať niekoľko stoviek procesov v dekáde, ktorá nasledovala po r. 1428, s vysokým pomerom hrdelných rozsudkov. Tieto perzekúcie sa časovo a miestne zhodovali s náhlym úderom v plnej sile teórie o diabolskej konšpirácií, ktorú zjavne propagovali dominikáni. Zrejme však boli nasledované niečím ako prestávkou trvajúcou ďalších viac než 50 rokov, keď väčšina procesov ako sa zdá bolo rozptýlenými miestnymi záležitosťami spolu so zvláštnym prípadom čítajúcim dvadsať a viac, ako v meste
V 60-tych rokoch 16. storočia sa perzekúcia začala znovu zvyšovať a čoskoro dosiahla bezprecedentnú úroveň keďže sa začala šíriť zo svojho alpského centra aby pokryla skutočne celú
V období od 60-tych rokov 16. storočia až do 30-tych rokov 17. storočia sa stalo možným analyzovať štatistické údaje omnoho komplexnejšími spôsobmi, najmä zostaviť komparatívne ukazovatele intenzity v rámci odlišných regiónov. Existujú tu hlavne problémy s definíciou, pretože veľká väčšina Európy, hlavne v nemeckej Svätej rímskej ríši, bola rozdelená do veľmi malých politických jednotiek, ktoré sa značne odlišovali od moderných národných štátov. Pripisovanie viac než 20000 obetí nemeckým krajom v sebe skrýva výnimočne premenlivý obrázok. V oblasti so stovkami oddelených teritorií sa vyskytovalo približne 10000 z týchto popráv na desiatkach rôznych miest, z ktorých niektoré boli celkom malé, zatiaľčo iní vládcovia vykazovali mimoriadnu ostražitosť alebo súdiť čarodejnice úplne odmietali. Jednoduché komparatívne zisťovanie zostavuje odhady počtu popráv voči celkovej populácií na konci šestnásteho storočia. Pri tomto počítaní existujú zarážajúce rozdiely medzi väčšími regiónmi: pre moderný Luxemburg je to približne 5 popráv na 1000 ľudí; nasleduje Švajčiarsko so 4 popravami; španielske (južné) Holandsko s 2; Dánsko 1.75; Nemecko 1.5; Škótsko 1.4; Maďarsko 0.27; Taliansko 0.2; a Anglicko a severné Holandsko spolu s približne 0.13 popravami. Francúzsko a Š panielsko sa dajú len ťažko zaznačiť na tejto škále, ktorá je na úrovni približne 0.04 na 1000 ľudí. Rozdiely sa stávajú ďaleko vyššími ak sú do tohto zahrnuté aj veľmi malé oblasti; moderné Lichtenštajnsko (Vadúzske vojvodstvo) sa nachádza mimo pásma, hoci celkové počty pripadajúce na hlavu v niekoľkých menších autonómnych nemeckých teritóriách boli ešte väčšie, s mimoriadne vysokým číslom 100 na 1000 obyvateľov, tj. 300 popráv pre populáciu pozostávajúcu z len 3000 obyvateľov. Elektorátne mesto Kolín vedie kategóriu so stredne veľkými počtami s indexom 10 (2000 na 200000 ľudí), ktorú tvorí spolu s vojvodstvami v Lorraine a Luxemburg obe s indexom viac než 5 (každé okolo 1600 na 300000 obyvateľov) a elektorátnym mestom Mainz, ktoré v tomto indexe nie je za nimi ďaleko . Hoci všetky tieto čísla sa zakladajú na výpočtoch vychádzajúcich z počtu procesov ako a aj z celkovej výšky populácie, ktoré sú samotné veľmi približné, poradie podľa veľkosti počtu popráv sa zdá celkom dobre zistené. Niektoré z nížších čísel, vrátane tých, ktoré máme pre veľké monarchie ako je Francúzsko, Španielsko a Anglicko sú viac či menej klamné, pretože tieto oblasti mali abnormálne nízke počty odsúdení a rozsudkov smrti. Ak sa štatistické zisťovanie bude týkať počtu procesov nie počtu popráv, ich koeficient by sa mohol značne zvýšiť. Menej než 10 percent z približne 1300 čarodejníc, ktorých prípady sa pomocou odvolania dostali pred Parlement v Paríži (kráľovský súdny dvor, s jurisdikciou nad približne jednou polovicou Francúzska ) bolo popravených, ale stovky z nich boli zbičované alebo vykázané z miesta. Na anglickom panstve Essex boli súdy nezvyčajne aktívne, s indexom popráv 0.82 pripadajúcim na 1000 ľudí; ak sa uvážia počty procesov bolo samozrejme číslo 4.
To čo tieto čísla taktiež ukazujú, sú veľmi odlišné vzory. Na jednej strane extrémnymi prípadmi boli regióny ako Použitá a odporúčaná literatúra:
Ankarloo,
Bengt, and Gustav Henningsen. 1990. Early Modern European Witchcraft:
Centres and Peripheries. Oxford :
Clarendon.
Behringer,
Wolfgang. 2004. Witches and Witch Hunts. Cambridge : Polity Press.
Levack,
Brian. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe .
2nd ed. London :
Longman.
Macfarlane,
Alan. 1970. Witchcraft in Tudor and Stuart England: A Regional and
Comparative Study. London :
Routledge and Kegan Paul.
Monter,
William. 2002. “Witch Trials in Continental Europe ,
1560–1660.” Pp. 1–52 and 122–146 in The Period of the Witch Trials. Vol.
4 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe .
Edited by Bengt Ankarloo and Stuart Clark. London
and Philadelphia : University of Pennsylvania
Press.
Soman,
Alfred. 1992. Sorcellerie et Justice Criminelle: Le Parlement de Paris
(16e–18e siècles). Basingstoke : Ashgate
Publishing. (Includes some articles in English.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára