Súkromné zjavenia vs. Zjavenie v Písme a Tradícii

Dá sa konštatovať, že neinformovanosť veriacich o postojoch Cirkvi k súkromným zjaveniam, ale aj o postojoch vedy k sprievodným javom rôznych optických úkazov je priam priepastná. Až by sa dalo postaviť otázku o patológii takej viery, ktorá navzdory cirkevným autoritám i napriek argumentácii odborníkov (fyzikov, psychológov, neurofyziológov a p.) verí, že sa Slnko premiestnilo na oblohe na opačnú stranu, že v ňom videli hostiu alebo monštranciu alebo Madonu s dieťaťom a podobne. A nesmierne sa divia tomu, prečo cirkevné autority mlčia keď Panna Mária dáva odkazy.

Pre veriacich je dôležité poznať učenie Cirkvi o súkromných zjaveniach.

Historici poukazujú na to, že prvé výrazné stanovisko Učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria) o súkromných zjaveniach bolo prijaté na Piatom lateránskom koncile, ktorý sa konal v dobe oplývajúcej vizionármi a prorokmi. Kazateľstvo bolo vtedy na nízkej úrovni, preto koncil vydal zákony, týkajúce sa spôsobu kázania. Dňa 19. decembra 1516 bol zverejnený dekrét, v ktorom sa uznávalo, že Boh v súhlase s prísľubom, o ktorom hovoril prorok Amos (2, 11), môže zjaviť budúce veci v súkromných zjaveniach. Aj sv. Pavol odporúčal, aby sa Duch neuhášal a aby sa proroctvami nepohŕdalo (1 Sol 5, 19). Súkromné zjavenia sú možné, ale treba ich vážne skúmať, či skutočne pochádzajú od Boha. Na koncile sa rozhodlo, že prorocké inšpirácie prijaté v súkromných zjaveniach, prv než sa uverejnia a rozšíria medzi ľudom, musia byť preskúmané Apoštolskou stolicou. Aj miestnemu biskupovi sa zaručovalo právo rozhodovať v tejto veci, ale má požiadať o spoluprácu niektorých učených a skúsených osôb pred vyslovením úsudku (Conciliorum oecumenicorum decreta, s. 613). O téme súkromných zjavení rokoval aj Tridentský koncil. Dňa 3. decembra 1563 sa rozhodlo, že posudok o zázračnosti javu patrí biskupovi, ktorý má prijať pomoc teológov a odborníkov (tamže, s. 752). Toto odporúčanie koncilu sa však verne nezachovávalo. Preto sa jednotliví biskupi často obracali na Rím.

Možno by bolo užitočné na miestach údajných zjavení vyvesiť zásady vytýčené už pápežom Benediktom XIV, podľa ktorých treba pristupovať k súkromným zjaveniam. Uvádza ich nasledujúcimi slovami: “Je osožné ich mať na zreteli nielen pre ich teologickú zrelosť, ale aj preto, že by to mohlo zmierniť niektoré z obáv našich odlúčených bratov, keby sa vedelo, že súkromné zjavenia, a to aj tých najväčších svätcov, nie sú článkami viery” a že “prináležia do inej roviny, na ktorú sa kresťanská viera sama osebe neviaže”. Spomínané zásady pápeža Benedikta XIV. (Benedikt XIV, De Servorum Dei Beatificatione et Beatorum Canonisatione, Vol. III) sú nasledovné:

1. Pokiaľ ide o cirkevné schválenie súkromných zjavení, nech je známe, že toto schválenie nie je nič ako súhlas daný po dôkladnom preskúmaní v záujme veriacich. Na tieto patrične schválené súkromné zjavenia sa nedáva súhlas katolíckej viery, a ani nemôže byť daný. Čo požadujú, je súhlas ľudskej viery v súlade s pravidlami múdrosti, ukazujúcimi, že dané zjavenia sú pravdepodobné a veriteľné v medziach zbožnosti.


2. Pridržiavame sa zjavení, ktoré sú v súlade s prameňmi katolíckej náuky a ktoré sú záväzné pod hrozbou herézy, pokiaľ sa zanovite popierajú. Čo sa týka zjavení daných svätým, ktorých náuka je uznaná Cirkvou, pridŕžame sa ich ako pravdepodobných mienok (probabilít).


3. Z uvedeného vyplýva, že uznanie súkromných zjavení možno odmietnuť bez ohrozenia celistvosti katolíckej viery, s podmienkou, že sa tak stane s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.

Teda podľa tvrdenia Benedikta XVI., že cirkevné schválenie nie je nič iné ako dovolenie rozširovať zjavenia na poučenie a úžitok veriacich. Prakticky to teda znamená, že sa môže (nie, že sa musí) veriť zjaveniam, a to iba ľudskou vierou, lebo v nich nie je nič proti viere a mravom a majú nadprirodzený podklad. V minulosti to isté tvrdil kardinál Pitra: "Všetci vieme, že máme úplnú slobodu veriť alebo neveriť v súkromné zjavenia, dokonca aj v tie, ktoré vzbudzujú najväčšiu dôveru. Keď ich Cirkev schváli, prijímajú sa iba ako možné a nie ako nepochybné. Nemajú sa používať ako rozhodujúce záležitosti dejín, prírodnej filozofie, filozofie, alebo teológie, na ktoré majú cirkevní učitelia rozdielne názory. Je celkom prípustné, že sa naše súdy môžu odlišovať od týchto zjavení, i keď sú Cirkvou schválené, keď máme na to dobré dôvody a hlavne keď sa celkom spoľahlivými dokumentami a definitívnou skúsenosťou dokáže opačné učenie."
Bollandisti, ktorí už viac storočí skúmajú životy svätých, o súkromných zjaveniach hovoria, že majú hodnotu svedectva osoby, ktorá svedčí, že ich dostala, nie viac ani menej. Táto osoba nie je nikdy neomylná...Jedným slovom, súkromné zjavenia majú čisto ľudskú alebo pravdepodobnú autoritu.
Po cirkevnom schválení zjavení sa dovoľuje stavanie kostolov alebo kaplniek na mieste zjavenia a ich zasvätenie pod titulom spomenutého zjavenia; môžu sa tam konať verejné alebo súkromné pobožnosti, čiže dovoľuje sa verejný kult. Schválenie Cirkvi nedáva záruky pred prípadnými omylmi, ktoré môžu pri referovaní vkĺznuť ľudskou slabosťou. Preto nemožno tvrdiť, že cirkevné schválenie je zárukou pravosti všetkých slov "vidiacich", akoby ich diktovala Panna Mária a brať ich s absolútnou presnosťou. Tu treba robiť rozdiel medzi verejným Zjavením, ktoré je obsiahnuté vo Svätom písme a v Tradícii a medzi slovami, ktoré referujú vizionári. Cirkev uisťuje o fakte, že v zjavení nie je nič proti viere a mravom, spokojne možno veriť, že Panna Mária sa zjavila a v podstate povedala, čo sa jej pripisuje.
Jedno zo štyroch oddelení Kongregácie pre náuku viery má za úlohu posúdiť jednotlivé prípady mariánskych zjavení, ak miestna biskupská konferencia nie je jednotná v úsudku, či zjavenie je pravé alebo falošné. Keďže táto Kongregácia v súčasnosti je priam zaplavovaná správami o súkromných zjaveniach na viacerých miestach, aj jej niekdajší prefekt kardinál Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI. sa vyjadril o situácii týmito slovami: "Zjavenia sú chorobou, prejavom unavenej Cirkvi. Ich obsahom je to, čo ľudia chcú počuť. Máriine výroky nie sú slová Božej Matky. Je nevyhnutné oslobodiť sa od týchto zjavení." Pápež mal na mysli to veľké množstvo (okolo 400) údajných zjavení v posledných desaťročiach, z ktorých Cirkev od roku 1933 uznala doteraz len jedno za pravé, v ktorom by išlo skutočne o nadprirodzený pôvod.V knihe rozhovorov pod názvom Rozhovory o viere s Vittoriom Messorim sa vtedy ešte  ako kardinál Ratzinger sa vyjadril o súkromných zjaveniach takto: "Nijaké súkromné zjavenia nie sú pre vieru nevyhnutne potrebné. Božie (verejné) zjavenie sa uzatvára Ježišom Kristom. On sám je Božím Zjavením. Ale my, pravdaže, nemôžeme zabrániť Bohu, aby prehovoril do našich čias prostredníctvom jednotlivých osôb a mimoriadnych zjavení, ktoré poukazujú na nedostatočnosť vládnucich kultúr poznačených racionalizmom a pozitivizmom. Zjavenia, ktoré Cirkev oficiálne schválila, predovšetkým Lurdy a Fatimu, majú presne vymedzené miesto  vo vývoji cirkevného života v minulom storočí. Poukazujú, okrem iného, na to, že Božie zjavenie, hoci je jedinečné, uzavreté a preto neprekročiteľné, nie je mŕtvou vecou, ale je živé a vitálne. Napokon jedným zo znamení našich čias je, že sa na svete množia správy o mariánskych zjaveniach."

Takže záverom by sme mohli prijať naozaj rozumné stanovisko k týmto javom v Cirkvi. V prvom rade treba byť vďačný svätej Cirkvi, že necháva našej viere slobodu rozpoznávať a súdiť osobne o týchto Božích znakoch. Po druhé, všetkým tým, ktorí sú zaujatí ľudskou vierou v zjavenia vrelo odporúčam, nech sú pokojní a rešpektujú mienku tých, čo nie sú veľmi naklonení veriť súkromným zjaveniam a videniam. Jednoducho nie sú povinní a nie sú nijako viazaní týmto zjaveniam veriť.

Ak nám zjavenia pomáhajú rozšíriť a upevniť našu vieru a pohýňajú nás k obráteniu a k zvrúcneniu duchovného života, usilujme sa to využiť. V tomto prípade buďme však opatrní, ako nás vyzýva svätá Cirkev a chráňme sa všetkých výstredností. Predovšetkým nebezpečenstvá zameniť kresťanstvo za akési "náboženstvo zjavení", akoby totiž naše náboženstvo záviselo iba od zjavení. Buďme ponížení, diskrétni, poslušní všetkým výslovným nariadeniam cirkevnej vrchnosti. Oddajme sa naozajstnému pestovaniu duchovných hodnôt, ktoré sa v zjaveniach zdôrazňujú a chráňme sa vonkajších prehnaných foriem propagandy. Nikdy nezabudnime na relatívny charakter zjavení a duchovných posolstiev vzhľadom na "omilostené vyvolené osoby". To, že dostávajú zjavenia, nerobí ich mimoriadnymi členmi Cirkvi, akýmisi druhoradými svätými. Aj o nich platí to, čo tak výrazne povedal už sv. Tomáš Akvinský: "Čokoľvek človek prijíma, prijíma to svojským osobným spôsobom." To znamená, že "vyvolená osoba" prijala zjavenie a posolstvo na základe svojho bytia, svojej osobnosti. Dlhodobé skúmanie týchto javov nás privádza k odvážnej ale pravdivej myšlienke, že každá omilostená osoba pridáva čosi svoje, čosi zo seba. A preto netreba veriť ich slovám, akoby to boli najjasnejšie a najsvätejšie Božie slová, prípadne slová Panny Márie.

Všetci tí, ktorí prijímajú zjavenia pozitívne a s nadšením, nech nezabúdajú na slová Pána Ježiša: "Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili." (Jn 20, 29). Tak sa autentické zjavenia stanú pozitívnym zjavom v živote Cirkvi.